Kniha - 6. časť: Sila rodiny
Rodina je najprirodzenejšou jednotkou spoločnosti — a jedinou úrovňou, na ktorej funguje komunizmus. Zlaté teľa jej zobralo kompetencie. Princípy, ktoré nás formovali od narodenia, však ostávajú.
Práve čítate šiestu kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.
Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu
Priznám sa že som vlastnú rodinu ešte nezaložil. Mysím, že vás to poteší, tým pádom nebudem filozofovať a idem rovno na ekonómiu. Kedže nehovorím z pohľadu otca, budem hovoriť z pohľadu syna a vnuka. Neviete si predstaviť aké som mal šťastiel, keď som sa narodil do rodiny, do ktorej som sa narodil. Viem, hovoria to všetci. O výnimočnosti mojej rodiny vás asi nepresvedčím. Ja som ale presvedčený, že moja starká a môj dedko boli svätci. Môj otec je zasa môj najlepší priateľ. To vám už veľa ľudí nepovie.
Z pohľadu syna a vnuka som vybadal princípy, ktoré z dnešných rodín akosi vymyzli a ktoré sa pokúsim opísať. Ak porovnám rodinu s jednotlivcom, príde mi to ako takmer reálna jednotka spoločnosti. Nedá sa definovať materiálne, jedine ak by sme siahli po genetických testoch. Občas sa mi však zdá, že sa jedná o reálnejšiu jednotku ako samotný jednotlivec. Špeciálne v krízových situáciách. Je to akési prirodzené spoločenstvo odskúšané časom. Nič nemá väčšiu tradíciu ako rodina. Nekonečný horizont času urobil z tejto najprirodzenejšej komunity mystické, priam nepopísateľné spoločenstvo. Ja sa o to predsa len pokúsim. Nezaslúžene som dostal do vienka niečo výnimočné, preto mám zodpovednosť to posunúť ďalej.
Rodinný komunizmus
V minulosti mala rodina mnoho kompetencií. Oveľa viac ako vtedajšie štátne útvary, či samosprávy. Rodina riešila hospodárstvo, vzdelávanie, sociálny systém, dôchodkový systém, zdravotné poistenie, poľnohospodárstvo, či kultúru. Jednotlivec by si v týchto veciach nedal rady. Príchodom zlatého teľaťa sa tieto kompetencie rozplynuli. Netvrdím, že sa máme vrátiť na lazy a obrábať pole na voloch, ako sa to dialo pred 100 rokmi. Tvrdím niečo oveľa šokujúcejšie. Rodina je jediná úroveň na ktorej môže praktickým spôsobom fungovať komunizmus. Dokonca je to jediná úroveň na ktorej som ochotný sa ku komunizmu hrdo hlásiť. Slovo komunizmus sa mi píše skutočne ťažko, špeciálne po všetkom čo mojej rodine spôsobil, keď bol aplikovaný na vyšších úroviach ako je rodina. Pre lepšiu predstavu toho čo chcem vyjadriť je toto slovo dostačujúce. Poďme sa teda pozrieť na kompetencie, ktoré rodina v minulosti mala a poďme si z nich vyvodiť dôsledky.
Remeslo z otca na syna
V minulosti bolo zvykom, že sa remeslo dedilo z otca na syna. Moji predkovia boli hrnčiari. Odovzdávali si skúsenosti, zručnosti, nástroje, či obchodné kontakty po celé generácie. Túto tradíciu môžeme dnes vidieť napríklad u lekárov a právnikov. Je bežné že deti rodičov v týchto profesiách kráčajú v šľapajách svojich predkov. Vplyvom technologického pokroku a nutnosti špecializácie jednotlivca sa táto niť pretrhla. S tým nič nenarobíme. Z pravnuka sediaka je dnes programátor, alebo psychiater. Čo však urobiť môžeme je narovnanie tejto nite, ak hospodárstvo budeme riešiť na správnej úrovni, o tom si povieme ďalej. Prečo by zo syna špecialistu na efektívne spracovanie dreva nemohol byť ešte väčší špecialista na výrobu drevených frézovaných kazetových stropov? Motivácie na úrovni rodiny k tomu sú, žiadne otroctvo sa na úrovni rodiny nekoná.
Vzdelávanie v réžii rodiny
Ruka v ruke s hospodárstvom ide vzdelávanie. Vlastne som o ňom hovoril už pri odovzdávaní remesla. Určite ste ale počuli príbehy o tom ako rodičia poslali deti radšej na pole ako do školy. Keď však prišla doba profesnej špecializácie, bola to práve rodina, ktorá sa postarala o výdavky na štúdium. Dôvodom bola zmena motivácie a subjektívne určenie hodnoty vzdelávania pre každého mladého jednotliva v rodine. Zaujímavé je, že toto rozhodnutie prebiehalo skôr na úrovni rodiny ako na úrovni jednotlivca. Rodičia najlepšie vedeli aké má ich dieťa predpoklady, však ho poznali dlhšie ako dieťa vnímalo samého seba.
Starkin sociálny systém
Takáto komunita nepotrebovala žiaden verejný sociály systém, alebo karierne poradenstvo. Všetko sa to dialo prirodzene a spontánne. Nezamestnanosť zasahovala buď celú komunitu, alebo nikoho. Keď boli dobré časy, práce bolo dosť a núdza bola skôr o pracovnú silu. Keď boli časy zlé, rodina to riešila presťahovaním, ako sa to často riešilo v medzivojnovom období cestou do Ameriky. Keď sme už pri tom sociálnom systéme, nedá mi neopísať najefektívnejší, priam krásny sociálny systém, ktorý som videl vo svojej rodine. Našiel som preň odborný ekonomický termín “starkin sociálny systém”. Starká pomáhala všetkým a vždy. Keď videla niekoho v núdzi, kľudne cudzieho človeka, hneď mu pomohla a zainteresovala celú rodinu do pomoci. Zmanagovala to spôsobom, akoby s tým človekom mala nadviazať vzťah na nekonečnom horizonte. Pritom ho mnohokrát už nikdy nevidela. Nebola to charita. Bolo to niečo oveľa prirodzenejšie vychádzajúce z jej vnútra. Tento systém zdedila od svojich predkov, ktorí sa starali o ľudí z vŕškov, keď mali zlú úrodu. Starkin sociálny systém vlastne ani neviem opísať, ale chcel som ho spomenúť, lebo mi príde ako zaujímavý príklad nepopísateľných mystických procesov, ktoré sa dejú v zdravej rodine.
Dôchodok bez čierneho pasažiera
Dôchodkový systém sa riešil tiež na úrovni rodiny. Rodičia mali viac detí, nielen kvôli pracovnej sile, ale aj ak by sa niektoré z detí nepodarilo, aby sa o nich mal kto na staré kolená postarať. Takýto dôchodkový systém nepoznal čierneho pasažiera, ani krádeže, či otroctvo. Vrátim sa k mojej nechutne zjednodušenej úvahe o tom, že technologický pokrok a volný ochod vyvolal kontrarevolúciu v podobe masových hnutí. Pomazané hlavy v Nemecku vtedy vymysleli štátny dôchodkový systém. Hlavná motivácia bola zobrať masovým hnutiam z rúk kolektivistické chúťky. Toto krátkodobé riešenie vypustilo z lampy oveľa hrôzostrašnejšieho džina, ktorý časom priniesol neudržateľný a neprirodzený dôchodkový systém s chorými motiváciami, ktorý sa plazí spoločnosťou až do teraz. Keď sa nám táto pyramídová hra zrúti, možno si spomenieme na princíp rodiny, ktorý je osvedčený nekonečným horizontom.
Zdravie naprieč generáciami
Zdravotný systém išiel ruka v ruke s dôchodkovým systémom. Nebolo zriedkavé, že mali rodiny, ktoré na to mali peniaze, svojho rodinného lekára. Tento lekár vedel o všetkých zdravotných neduhoch naprieč generáciami. Vplyvom špecializáciou v medicíne sa k tomuto systému nedá vrátiť. Vo Francúzku však rodinných ambulantných lekárov vidíme. Majú na starosti všeobecnú, detskú a gynekologickú oblasť. K tejto myšienke sa ešte vrátime. V prípade važneho ochorenia, či úrazu nebolo nezvyčajné, že sa celá rodina poskladala na liečbu. Prišlo im to prirodzené. Slabý záchvev tohto zadupaného pudu vidíme v zbierkach na vzácne ochorenia detí, na ktoré sa skladajú cudzí ľudia pohnutí príbehom. O čo viac by sa skladala rodina? Znova hovoríme o úplne prirodzených a dobrovolných transakciách v ktorých nie je ani náznak donútenia, či krádeže.
Záhrada v nekonečnom horizonte
Túto kapitolu píšem na stole pri ktorom pracoval môj dedko. Napravo mám nákres záhrady a výsadby poľa, ktorý načrtol niekoľko hodín pred svojou smrťou v 93 rokoch. V jeho plánoch nie je ani náznak krátkodobého poľnohospodárstva pre krátkodobý zisk. Všetko plánoval v nekonečnom horizonte, akoby skrotená príroda v jeho záhrade mala slúžiť naveky. Ak by sme sa k prírode správali takýmto spôsobom, vyhli by sme sa väčšine prírodných katastrofám zapríčinených človekom. Nikto ho k takémuto počínaniu nenútil, žiadna regulácia, žiaden úradník, či byrokratický formulár. Rátal s nekonečným horizontom prirodzene. Záhradu zdedil po svojich predkoch a chcel ju odovzdať ďalej. Táto kniha by bez nej nevznikla. Väčšinu kapitol som napísal na hojdačke pod obrovským orechom, ktorý moji predkovia zasadili dávno pred mojim narodením. Keď som žil v Prahe, ledva som za pol roka vypotil zo seba dve kapitoly. Tu pod orechom píšem jednu každý deň. Zdravé poľnohospodárstvo formuje prostredie viac ako si myslíme.
Kultúra, viera a knižnica
Zdravého jednotlivca zas formuje zdravá rodinná kultúra. Prvé knižky po ktorých siahne malé dieťa, ktoré sa naučilo práve čítať, pochádzajú väčšinou z rodinnej knižnice. Príbehy, skúsenosti a znalosti, ktoré nazveme skôr morálne ponaučenia ako vzdelávacie materiály tiež pochádzajú od rodiny. Je to ako osvedčený recept na dobrý život. Viera v Boha a náboženstvo sa tiež odovzdávajú z pokolenia na pokolenie.
Komunizmus a iné masové hnutia mnoho z týchto nekonečných nití popretŕhali. Kompetencie, ktoré počas nekonečnej histórie ľudstva patrili rodine si uchvátili bezduché úrovne verejnej správy, ktorých jediná motivácia je zhŕňanie moci. Prirodzené vzory v rodine, ktoré máme od narodenia však ostávajú. Keď sme stratení, vždy sa k nim môžeme vracať.
Nie som naivný. Ak nenastane jadrová apokalipsa a neskončíme v jaskyniach s kamennými nástrojmi, spoločnosť už nebude jednoduchá ako kedysi. O čo sa však pokúsiť môžme a ja to práve robím, je prinavrátenie týchto princípov naspäť do života. Nenechajme zlaté teľa vyhrať a nenávratne zapudiť všetky osvedčené princípy z minulosti.
Smerom k verejnej správe
Práve preto budeme ďalšie úrovne a ich kompetencie konfrontovať s pozíciou nielen jednotlivca, ale aj rodiny. Pokúsime sa maximalizovať princípy, ktoré nám na úrovni rodiny pripadajú správme. Ak tak neurobíme, vo zvyšku knihy, na ďalších úrovniach spoločnosti, nebudeme mať vzor zdravej spolupráce jednotlivcov. Schválne som napísal, že budeme maximalizovať princípy a nie kopírovať konkrétne javy, či procesy v rodine. Ako nie som ochotný pripustiť, že akákoľvek úroveň verejnej správy môže mať slobodnú vôľu a vlastnú spokojnosť, nie som ochotný pripustiť, že nevysvetliteľné priam mystické procesy u jednotlivca a rodiny sa dajú doslova skopírovať na úrovniach kde jednotlivci a rodiny medzi sebou spolupracujú, ako je obec, región, štát, či svet.
Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu