Kniha - 1. časť: Nekonečný horizont

Píšem knihu. Tu máte niečo na koštovku. Nie je to poetické? Takýto úvod do ekonomicko-politickej literatúry ste určite nečakali.

Práve čítate prvú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Druhú kapitolu nájdete tu

Kniha - 2. časť: Duša národa (slovenského?)

Všetci máme nejakú predstavu o svete. Ak by bolo “po našom”, tak by bol svet lepší, férovejší a úspešnejší. Ak by vyhral “náš politik”, tak by bolo všetko aspoň trochu lepšie. Ak by ostatní ľudia boli rozumnejší, celý svet by bol krajší. Možno by nakoniec bola aj tá tráva zelenšia.

Podobne uvažujeme všetci. Častokrát pritom máme úplne opačné pohľady na svet.

Veľmi rád sa zhováram so skutočne úprimnými ateistami, alebo agnostikmi. Je to vzácna príležitosť. Príde mi to ako rozhovor s nejakým dávnym gréckym filozofom.

Títo filozofovia sa úprimne dívali na svet a snažili sa ho pochopiť. Snažili sa preniknúť k zákonitostiam sveta vlastným rozumom, bez moderných prostriedkov dneška.

Dnes máme mikroskopy, urýchľovače častíc a studnicu vedomostí o ktorej sa Grékom ani nesnívalo. O to menej sa zamýšľame nad svetom a o to viac si hýčkame náš ideologicky zafarbený pohľad na svet.

V tomto texte sa chcem vrátiť ku koreňom. Chcem sa skutočne úprimne zamyslieť.

Podľa C. S. Lewisa vynakladáme ohromnú energiu, budujeme civilizácie, vytvárame znamenité inštitúcie, ale zakaždým sa niečo pokazí. Nejakým osudným nedopatrením sa zakaždým na špičku prepracujú sebeckí a krutí ľudia a už sa to valí do biedy a skazy. Motor sa zadrie. Zdá sa, že sa to rozbieha celkom sľubne, prejdeme niekoľko metrov a potom sa to rozsype.

Prečo sme ale náchylní ku krachu? Prečo nedokážeme vybudovať raj na zemi? Sú na to dva pohľady. Začnem pohľadom neveriaceho človeka.

Neveriaci človek predsa len v niečo verí. Verí v svoju existenciu, vo svoj život na zemi. Niekto to samozrejme môže spochybniť, ale pre zjednodušenie sa odpichnem práve tu.

Neveriaci človek verí, že život bude mať 70, 80, 90 rokov, potom sa skončí a tma.

Koniec.

Ničota.

Prázdnota.

Aj prázdnota je viac ako ničota. Takže úplná ničota.

Ak by to bola pravda, tak by som mal počas života maximalizovať pôžitky. Mal by som sa snažiť do mozgu vylúčiť čo najviac serotonínu a dopamínu. To je cieľ. Tá malá molekula, ktorá nám robí dobre.

Na to je mnoho stratégií. Môžem byť sebec, individualista a budem sa starať len o seba. Ale serotonin môžem mať aj z iného prístupu. Môžem byť askét, altruista, ľudomil. Všetko sú to bez debaty veľmi dobré vlastnosti.

Môžem budovať niečo väčšie. Niečo čo prekoná môj krátky život. Môžem vybudovať krásnu rodinu, môžem vybudovať úspešnú firmu, môžem pomôcť komunite, štátu, alebo aj celej planéte.

Ak by sme z akejkoľvek politickej činnosti nemali dobrý pocit, tak by ju toľko ľudí určite nerobilo.

Pre neveriaceho človeka je to krásna predstava. Vybudovať niečo dôležitejšie ako život jednotlivca. Vybudovať niečo čo pretrvá, presiahne náš život, možno aj niekoľko generácií, či dokonca niečo večné.

Áno večné.

Večnosť, to je raj. Keď som taký úžasný, nemohol by som stvoriť raj? Alebo aspoň niečo čo raj pripomína?

Tu sa z neveriacich ľudí stávajú veriaci. Veriaci v ideál. Tu vznikajú masové hnutia, ideológie, krajšie zajtrajšky.

Takáto viera, či dokonca raj, musí byť zákonite dôležitejšia, ako život jednotlivca. Jednotlivec sa jej musí prispôsobiť, či už dobrovoľne, alebo nasilu. Slobodná vôľa jednotlivca sa musí ohnúť. Musí pokľaknúť pred niečím vznešenejším. Ideou, ktorá dostala moc nad svojim stvoriteľom a podmaňuje ďalších. Úmysel je dobrý, ale dopadne to ako vždy. Motor sa zadrie.

Keď sme pri veriacich, ako sa na to pozerajú oni? Alebo lepšia otázka. Ako by sa na to pozerať mali?

Opäť si to trochu zjednodušme, pozrime sa na pohľad kresťanskej tradície.

Veriaci človek verí vo večný život.

Zamýšľali ste sa nad večnosťou? Večnosť si zo svojej podstaty nevieme predstaviť.

Je to viac ako 70 rokov, je to viac ako 7000 rokov a je to aj viac ako 7 miliárd rokov. Dokonca nekonečne krát viac ako 7 miliárd rokov.

Jeden život na Zemi nie je ani kvapka v mori, ani smietka, je to doslova nič.

Ak má kresťanská tradícia pravdu, tak je jeden ľudský život, toho najposlednejšieho chudáka, alkoholika, bezdomovca… dôležitejší a trvácnejší ako všetky firmy, ideológie, politické zriadenia, štáty a abstraktné národy dohromady.

Lebo je večný.

Ktorá civilizácia, ideológia, alebo krajina pretrvala čo i len tých 7000 rokov?

Žiadna sa k tomu ani nepriblížila.

Keď veriaci človek nadraďuje ideológie, politické zriadenia, či štátne záujmy nad záujmami jednotlivca, tak svoju vieru zrádza. Neverí v esenciu svojej viery. Neverí vo večný život.

Nemôžete veriť vo večný život jednotlivca a zároveň ho potláčať ideami komunizmu, socializmu, nacionalizmu, či progresivizmu.

Nemôžete nadraďovať záujmy národnostných štátov a zároveň veriť v nekonečnú hodnotu ktoréhokoľvek človeka, bez ohľadu na jeho národnosť.

Dokonca nemôžete odsudzovať Rómov, alebo iné menšiny a zároveň veriť, že slobodná vôľa každého z nich, na nekonečnom horizonte, ohýba vesmír.

Ale aby som nepoukazoval len na negatívne príklady. Základy kresťanskej tradície stoja na myšlienke “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!”.

Málokto si však uvedomuje, že aj v tejto myšlienke sa skrýva večný horizont.

Každý človek sám seba miluje veľmi zvláštnou láskou. Dovolím si tvrdiť, že nikoho iného podobným spôsobom nemilujeme, aj keď by sme zjavne mali.

Za zmienku stojí že nie je napísané, že máme milovať blížneho všeobímajúcou láskou bez hraníc. To by bolo v niektorých prípadoch skutočne ťažké. Ani sami seba tak nemilujeme.

Sami seba milujeme spôsobom, ktorý akosi ráta s večným horizontom. Dokážeme sa milovať aj napriek naším zlým vlastnostiam, závislostiam a veciam, ktoré nám na nás samých vadia. Akoby sme mali žiť naveky. Akoby horizont počas ktorého sami so sebou spolunažívame mal trvať naveky.

Dokážeme si odpustiť veci oveľa rýchlejšie a možno aj závažnejšie, ktoré by sme na inom jednotlivcovi tak rýchlo určite neodpustili.

Preto sa skúsme pozrieť na spolunažívanie rovnakým spôsobom. O čom by mal byť “náčrt krajiny v treťom tisícročí pre začiatočníkov”, ak nie o spolunažívaní? Špecialne ak sme sa ocitli v rovnaký okamih na rovnakom kuse skaly plaviacej sa vesmírom a zároveň sme si ochotní pripustiť večný horizont.

Nie je to poetické? Takýto úvod do ekonomicko-politickej literatúry ste určite nečakali.

Nemôžem si pomôcť, je to jedna z najmocnejších myšlienok v mojej hlave. Mal by o nej písať skúsený teológ, alebo mysliteľ. Nie mladý ekonóm, v malom meste, v malej krajine.

Ak je aj môj život na večnom horizonte, nevidím dôvod čakať, kým vyrastiem, či zostarnem. Preto si trúfam túto myšlienku aplikovať na rôzne ekonomické a spoločenské problémy. Poďme sa na to spolu úprimne pozrieť.

Druhú kapitolu nájdete tu

Kniha - 2. časť: Duša národa (slovenského?)

Tento newsletter a snaženie o reformu regiónov môžete podporiť prihlásením sa do plateného členstva. Budete odmenení prémiovým obsahom o investičných tézach. Články o decentralizácií budú navždy zadarmo.