Dávam demokracii rok, maximálne dva!

Nový rok je príhodný čas na bilancovanie. Ja by som rád zbilancoval stav demokracie. Začínam mať totiž obavy. Konsolidácia - 2. diel

Nie sú to obavy samozvaných záchrancov demokracie. Sú to obavy o štruktúru demokracie, ktorá sa nám akosi zvrháva pred očami. Žaba sa varí a nikto nie je ochotný zakričať, že cisár je nahý.

Úvod

Kedysi boli voliči zoradení do ekonomických tried na roľníkov, robotníkov, mešťanov, podnikateľov a ďalších. Pekne to bolo vidieť na politike prvej Československej republiky. Ale podobne to bolo aj v iných krajinách.

Dnes, po bezprecedentnom ekonomickom raste posledného storočia, si nás politické strany prerozdelili do určitých kmeňov. Lepšie slovo ako kmeň som zatiaľ nenašiel.

Už to nie je o triednom boji, do ktorého sa v zásade človek narodil, ale o spôsobe zmýšľania. Máme strany socialistické, sociálne, progresívne, konzervatívne, liberálne, dôchodcovské… . Nemyslím si, že by sa niekto narodil ako progresívec, alebo dôchodca.

Už to nie je o vyrovnávaní ekonomických šancí pomocou politiky, aby sa robotníci mohli vzoprieť proti priemyselníkom. Z politiky sa stala chladnokrvná vojna s nulovým súčtom.

Kmene

Každý kmeň sa snaží žiť na úkor tých ostatných. Či už po ekonomickej stránke, alebo po tej politickej. Progresívni herci chápu kultúru ako verejnú službu, preto chcú ostatné kmene prinútiť, aby za ňu nedobrovolne platili dane. Dôchodcovia chcú vyššie dôchodky bez ohľadu na budúcnosť. Konzervatívci chcú mnohokrát dosť násilne pretlačiť svoj pohľad na svet aj do iných kmeňov. Všetko sa to deje bez ohľadu na nezamýšľané následky.

No a kde je dopyt, tam je aj ponuka. Politici si jednotlivé kmene prerozdelili a každými voľbami sa roztvárajú nožnice medzi tým, čo týmto kmeňom nasľubujú a medzi realitou, čo sa dá politicky presadiť. Jeden cieľ majú ale všetci politici rovnaký. Cieľom je, aby ste sa zamerali na to, že Váš kmeň môže žiť na úkor tých ostatných a nie na to, že jediný kto reálne žije na úkor všetkých, sú tí istí politici, ktorí Vám to sľubujú. Špirála sa točí a nožnice sa roztvárajú.

Priemerný kmeňový volič sa čím ďalej tým viac vzďaľuje iným kmeňom. Stávajú sa z nás sebci, zahľadení do seba, bez ochoty pozrieť sa na problémy iného kmeňa. Na okraji spoločnosti ostávajú skupiny ľudí, o ktoré politici ani kmene nejavia akýkoľvek záujem. Napríklad marginalizované rómske komunity, alebo zdravotne znevýhodnení ľudia. Mlčiace menšiny, ktoré na tento kolobeh doplácajú.

Médiá

Médiá celý tento kolobeh umocňujú. Nie sú jeho príčinou, sú skôr následkom. Tiež sa prerozdelili do kmeňov, prelievali sa z jedného do druhého podľa historického vývoja a bez sebareflexie celý tento kolobeh zosiľovali, či umocňovali.

Neviem či si pamätáte, ale pred pár rokmi sme tu mali pandémiu Covid-19. Dodnes je možné vyhľadať články, ktoré veštili nezaočkovaným ľuďom plošnú smrť hraničiacu s genocídou. To isté sa dialo ale aj na druhej strane. Všetci zaočkovaní mali do roka pomrieť, mali byť neplodní a ušami mali chytať 5G signál.

Pandémia pominula a ani jedna zo skupín neprešla štipkou sebareflexie. Nevyplnila sa ani jedna a ani druhá predpoveď. Oba kmene sa môžu spokojne tľapkať po pleciach, že mali pravdu (a aj to robia) a realita ich nesplnených predpovedí na základe ktorej chceli znásilňovať ľudí s iným pohľadom, im v tom nijak neprekáža.

To, že médiá v demokracii nie sú príčinou, ale následkom istého úpadku krásne ilustruje dnešná skratkovitosť. Štúdie ukazujú, že ľudia zdieľajú obsah viac podľa nadpisu, ako podľa textu samotného článku. Jednoducho ho nečítajú. Nie je na to čas. Cieľom je utvrdiť sa vo svojom presvedčení a poťahať medové motúzy popod nos ľuďom z môjho kmeňa. Prečo sa pri tom zaoberať realitou, ktorá môže byť zložitejšia ako je emócia vyjadrená v nadpise? Prečo ísť do obsahu hlbšie? Nie je to potrebné.

Výdych

Keď sa do kmeňa, alebo bubliny zakuklíme skutočne hlboko, tak nastane akýsi výdych. Je to oslobodzujúce, keď okolo seba vidím len súkmeňovcov s rovnakým názorom, pohľadom a rovnakými cieľmi.

To je jedným z dôvodov prečo Youtube absolutne valcuje televíziu. Youtube je vlastne decentralizovaná televízia, ktorá vám servíruje obsah podľa vašej príslušnosti ku kmeňu. Tak isto samozrejme pracujú všetky sociálne siete, ktoré vám podľa typu obsahu a podľa formátu podávajú obsah podľa vašej chuti. Je to bludný kruh uzatvárania sa do škatuliek.

Preľaknutie

O to väčšie preľaknutie nastáva, keď narazíme na niekoho z iného kmeňa. Je to až ohromujúce, ako rýchlo takéhoto človeka náš mozog identifikuje ako nepriateľa na život a na smrť. Stačí sa pozrieť pod komentárovú sekciu politických statusov, ktoré boli náhodou natoľko virálne, že ich algoritmus začal servírovať aj ľuďom mimo primárneho kmeňa, pre ktorý boli určené.

Pri narazení na niečo, čo nám nesedí do našej perspektívy, sa aktivuje obranný mechanizmus. Nepýtame sa sami seba, či je daná vec vo svojej podstate zlá alebo dobrá. Najskôr sa opýtame, či zapadá do nášho pohľadu a či je daný človek súčasťou nášho kmeňa, alebo nie.

Ľudia, ktorí roky odsudzujú hrubé správanie mačov zo slovenského vidieka vo vzťahu k ženám, bez mihnutia oka ospravedlnia sexuálne obťažovanie medzi homosexuálmi. Naopak ľudia z opačného kmeňa sa výsostne tešili, keď k takémuto obťažovaniu došlo, aby mohli povedať: Aha, deje sa to aj na opačnej strane barikády! Príslušnosť ku kmeňu je nad podstatou danej veci.

Apatia

Paradoxné je, že takýto prístup môže viesť k zvláštnemu druhu apatie. Stáva sa to vtedy, ak sú navzájom bojujúce kmene prekvapené tou istou vecou naraz.

Bezprecedentné kauzy, ako je napríklad Epstein, ostavajú v ohlušujúcom tichu pred mainstremovými kmeňmi, alebo sú bagatelizované, či prekrúcané. V USA jeden tábor ľúbi Trumpa a druhý zasa Clintonovú. A my sa tu tvárime, že v roku 2017 medzi sebou bojovali v prezidentských voľbách na život a na smrť. Pritom na zverejnených fotografiách z tejto kauzy je Trump s Clintonom v spoločnosti detí spolu. Toto nie sú fotky nepriateľstva. Nezabúdajte, niet väčšej blízkosti, ako spoločníci v zločine! Oba tábory to ale berú športovo. Pre jedných je to kauza Trumpa, pre druhých kauza demokratov a radi sa na tom priživia aj menšie kmene. Pre jedných je to kauza Mossadu, pre iných kauza prehnitych progresívcov. Každému sa ujde vlastnej interpretácie. Fantázií sa medze nekladú.

Epsteinova kauza, alebo pandémia Covid-19, je veľmi vypuklá téma, ale takáto reakcia sa dá vypozorovať v mnohých príkladoch. Jedná sa o sociálny jav, ktorý sa veľmi výrazne prenáša do politiky.

Dôsledky

Ak má krajina väčšinový volebný systém s dvoma politickými stranami, tak kmene, ktoré sa nevedia prejaviť, vytvárajú v týchto stranách rôzne krídla, alebo v tichosti čakajú na svoju príležitosť. Ak sú tieto kmene extrémistické, tak to môže byť nebezpečné.

Ak má krajina pomerný volebný systém s viacerými stranami, tak sa kmene môžu naplno prejaviť. Vtedy nastane cirkus, ktorý vidíme v Európe. Vidíme obrovské priepasti medzi kmeňmi, nevraživosť, neporozumenie, aj vylúčené skupiny obyvateľov. V takomto prostredí môžeme vidieť symptóm “mŕtvej váhy” v politike. Sú to extrémne strany, s ktorými ostatné kmene nechcú spolupracovať, alebo si spoluprácu nevedia predstaviť.

Podiel týchto strán neustále rastie. Takáto mŕtva váha môže mať rôzne podoby od hnutia Republika a AfD až po chaotické a neidentifikovatelné živly, ako je Hnutie Slovensko Igora Matoviča.

V čase písania tohto článku máme na slovenskej politickej mape podľa preferencií 20% voličov, ktorých reprezentujú strany, s ktorými nikto nechce ísť do koalície. Ak tento podiel bude naďalej narastať, tak to bude mať následky v podobe politického kupčenia, menšinových vlád a politickej korupcie. Bez zákulisných dohôd jednoducho vládu nezložíte. V praxi to bude znamenať ešte menší dohľad nad rukami politikov, aký máme doteraz.

Bude paradoxné, ak prekvapivo úspešný výsledok hnutia, ktoré považujeme za antikorupčné, bude viesť ku kabinetnej politike a oligarchizácii Slovenska. Účinok takéhoto množstva “mŕtvej váhy” v politickom spektre netreba podceňovať. Naše inštitúcie a ústava naň nie sú pripravené. Na krátkom horizonte to bude viesť k politickej korupcii, na dlhom horizonte k oligarchizácii a na veľmi dlhom horizonte to môže pripraviť podhubie pre autokraciu. Politikom, ktorí nehrajú podľa férových pravidiel, takéto prostredie vyhovuje.

Zhoda

Na jednom sa ale všetky kmene zhodnú. Úplne všetky a je v zásade jedno koľko ich je. Zhodnú sa, že všetky ostatné kmene sú retardované a hodné opovrhovania. Ak sa opýtate akejkoľvek politickej menšiny či majú tí ostatní správne ciele a motivácie, tak vám odpovedia, že v žiadnom prípade. Niektoré kmene strpíme v koalícii, niektoré v opozícii, ale väčšinu by sme ich vedome, alebo podvedome najradšej odprevadili zo sveta.

Žijeme v demokracii kde vládne väčšina, v dobe keď si všetci myslia, že väčšina je retardovaná. Žijeme v demokracii, kde toto slovo ostalo už len akýmsi fetišom, ktorý stratil význam. Žijeme v demokracii, z ktorej sa vytratili ľudia veriaci v to, že vôľa väčšiny nasmeruje ich krajinu správnym smerom.

Niekto toto slovo prestal úplne používať a pokukuje po autoritárskych spôsoboch vlády. Ale čo je podľa mňa ešte nebezpečnejšie, niekto toto slovo tak nadužíva a prekrúca v prospech svojho kmeňa, že úplne stratilo význam.

Takýto stav, ale nepotrvá dlho. Demokracia sa transformuje. Ako sa transformovala z politického súboja sociálno-ekonomických tried na súboj kmeňov, tak sa zo súboja kmeňov nevyhnutne transformuje ďalej. Stav, ktorý som doteraz opísal, je len symptómom poslednej fázy demokracie, ako ju poznáme pred radikálnou transformáciou. Neznamená to, že to bude trvať týždne, alebo mesiace. Inštitúcie a spoločnosť majú svoju zotrvačnosť. Môže to trvať roky. Z môjho pohľadu je ale jasné, že sa to stane, priam, že sa to už deje.

Transformácia

Nastáva otázka akým spôsobom sa táto transformácia udeje. To je veľmi tenký ľad. Ak k Vám mám byť úprimný, tak musím priznať, že Vám môžem ponúknuť len subjektívny pohľad z kmeňa ku ktorému patrím. A z ktorého, pravdupovediac, trochu na okraji vyčnievam. Nemusí to každému vyhovovať, ale iný pohľad žiaľ nemám k dispozícií. Príďte s vlastným pohľadom, rád si ho vypočujem, alebo si o ňom prečítam.

Gilbert Keith Chesterton napísal vo svojom prelomovom diele Večný človek zaujímavú myšlienku. Keďže boli nedávno Vianoce, tak mi táto myšlienka príde aktuálna, zamýšlal som sa nad ňou a prišla mi kľúčová pre rozlúsknutie rébusu: Kam sa uberie naša demokracia?

Chesterton okrem iných prenikavých myšlienok písal o tom, že bolo zázračné, priam kľúčové, že sa Ježiš Kristus narodil do židovského národa s jeho históriou, spiritualitou a spôsobom života, ktorý je popísaný v Starom zákone. O dôvodoch si prečítate v knihe, veľmi Vám ju odporúčam.

Mne však prišlo rovnako dôležité to, že kedy sa v Betleheme, v tejto bezvýznamnej rímskej provincii, Ježiš Kristus narodil. Polemika o čase jeho narodenia ma fascinuje viac, ako polemika o mieste jeho narodenia.

Je jasné, prečo to zaujíma veriaceho človeka, ale môj argument je argumentom aj pre neveriacich. Prečo bolo pre rozširovanie kresťanstva dôležité, aby sa Ježiš Kristus narodil v roku 0 práve v tejto provincii? Čo stojí za tým, že kresťanstvo prežilo 2000 rokov a prežilo všetky demokracie, diktatury, alebo monarchie? Môže si od neho naša demokracia zobrať príklad?

Územie dnešného Izraelu malo pohnutú históriu dávno pred založením štátu Izrael. Toto územie postupne spadalo pod asýrsku, babylonskú, perzskú, grécku, rímsku, sásánovskú, byzantskú a od 7. storočia pod arabskú nadvládu. Potom oblasť ovládali Umajjovci, Abbásovci, križiaci a v roku 1260 bola pripojená k mamlúckemu sultanátu. V roku 1516 sa stalo súčasťou Osmanskej ríše, v ktorej zostalo až do 20. storočia.

Ak by sa Ježiš Kristus narodil o niečo skôr, tak by sa narodil v gréckom prostredí, kedy túto provinciu ovládali nástupcovia Alexandra Veľkého Macedónskeho. Nie som historik, ale predpokladám, že ak by sa Ježiš Kristus narodil v tomto období, tak by sa sídlo kresťanstva nepresťahovalo do Ríma, ale do Alexandrie. Toto prostredie bolo síce intelektuálne podnetné, ale postrádalo inštitúcie a flexibilitu, pomocou ktorých by sa kresťanstvo rozšírilo do celého sveta. Možno by sa z kresťanstva stala židovská sekta pre exkluzívny klub filozofov, ktorých v tej dobe bolo neúrekom.

Ak by sa Ježiš Kristus narodil o niečo neskôr, tak by sa narodil na území Novoperskej ríše Sasánovcov. Predpokladám, ak by sa Ježiš Kristus narodil v tomto období, tak by sa sídlo kresťanstva nepresťahovalo do Ríma, ale do Ktésifónu. Toto prostredie bolo liberálne k rôznym kultom, pretože vládcovia neovládali celú hierarchiu spoločnosti na svojom území. Kresťanstvo by sa na svojom počiatku neupevnilo vo svojom jadre a zaroveň by sa pomocou inštiúcií nemohlo šíriť obrovskou rýchlosťou.

Podmienky na bezprecedentné šírenie kresťanstva z územia dnešného Izraela boli len v rímskom období. Dokonca si dovolím povedať, že obdobie roku 0 bolo úplne najideálnejšie obdobie. Počas obdobia Rímskej republiky Rimania vytvorili inštitúcie, ktoré udržali odstredivé sily v demokracii na uzde dlhšie, ako ktorýkoľvek demokratický útvar pred nimi a zatiaľ aj po nich. Mali na to číro sebecké dôvody. Báli sa v jednej inštitúcii zhromaždiť príliš veľa moci na jednom mieste, aby ju neuchválil ich protivník.

Strach, že by sa to mohlo obrátiť proti nim bol silnejší, ako túžba po krátkodobom nadobudnutí vlastnej moci.

Podľa C. S. Lewisa vynakladáme ohromnú energiu, budujeme civilizácie, vytvárame znamenité inštitúcie, ale zakaždým sa niečo pokazí. Nejakým osudným nedopatrením sa zakaždým na špičku prepracujú sebeckí a krutí ľudia a už sa to valí do biedy a skazy. Motor sa zadrie. Zdá sa, že sa to rozbieha celkom sľubne, prejdeme niekoľko metrov a potom sa to rozsype.

Vedeli to už starovekí Gréci. Tí verili, že po demokracii prichádza oligarchia a po oligarchii zasa monarchia. Mnoho gréckych filozofov, ktorí položili základy väčšiny vedeckých odborov neverili v stálosť demokracie. U mnohých môžeme pozorovať sklony k “osvietenému autoritárstvu”. Brali to ako fakt. Možno niekde tu môžeme vysledovať zárodok “byzantského spôsobu myslenia”, ktorý je tak často prezentovaný ako paralela so slovenským spôsobom myslenia.

Grécke republiky aj Rímska republika sa rozpadli, respektíve zanikli a na krátko ich nahradila oligarchia a potom monarchia. Vidíme, že v Rímskej monarchii - v cisárstve ostali prvky demokracie a jej inštitúcie dlhšie ako tomu bolo v Grécku. Aspoň nejaká forma spätnej väzby voči politikom fungovala.

Práve po páde Rímskej republiky a po búrlivom období počiatku cisárstva, keď sa rozbúrené vlny trocha upokojili, presťahovalo kresťanstvo svoje sídlo do Ríma. Prvé storočia prenasledovania upevnili jadro viery. Zničenie Jeruzalema rozohnalo učeníkov do všetkých končín sveta. A ako kresťanstvo získavalo veriacich, tak mimoriadne úspešne využívalo Rímske inštitúcie na svoje šírenie a upevňovanie vplyvu.

Veriaci človek v tom vidí zázrak, neveriaci len náhodu. Ale pre našu tézu o ďalšej fáze demokracie v dnešnej dobe to nie je až tak podstatné.

My stojíme na križovatke a môžeme si vybrať. Buď sa pohneme gréckou cestou a príjmeme fakt, že nás skôr či neskôr bude čakať autoritársky režim. Alebo si vyberieme rímsku cestu a pokúsime sa našu demokraciu, jej inštitúcie a ústavu prispôsobiť dnešným potrebám.

Z môjho pohľadu je najdôležitejšie prestrihnúť kolobeh neustále sa roztvárajúcich nožníc medzi kmeňmi, ktorý vytvára nevraživosť, neporozumenie a aj vylúčené skupiny obyvateľov.

Ja som tento kolobeh nazval “zlaté teľa”. Prečo práve zlaté teľa? Je to ľudskou históriou vytvorený boh, ktorému prinášame obety a ktorého sme si vo svojej mysli zidealizovali natoľko, že sme slepí vo vnímaní reality. Žaba sa varí a nikto nie je ochotný zakričať, že cisár je nahý.

Tento kolobeh sa ale nedá odstrániť bez toho, aby sme ho niečím nenahradili. Ak ho nenahradíme, nahradí sa automaticky sám a automaticky sa pri nahradení uplatní zákon silnejšieho - autokracia. Nezdravú spätnú väzbu - odstredivý kolobeh, môžeme nahradiť zdravou spätnou väzbou. Menšiu kontrolu nad politikmi môžeme nahradiť väčšou kontrolou.

K tomu je nutné priniesť politiku bližšie k občanom, na lokálnu úroveň.

Nicholas Taleb to vysvetlil veľmi pekne. Každá úroveň verejnej správy má pre neho iný účel a tým ho aj inak politicky definuje. Ak ho voľne parafrázujem vzhľadom na slovenské podmienky, tak Taleb tvrdí, že na úrovni obce je socialista, na úrovni regiónu sociálny demokrat, na úrovni štátu klasický ekonomický liberál a na úrovni sveta je libertarián.

Presunom kompetencií medzi rôznymi úrovňami verejnej správy môžeme pretrhnúť nezravé kolobehy a spätné väzby centralizmu. Ak by sme každému voličovi dovolili identifikovať sa na jednotlivých úrovniach verejnej správy s iným kmeňom, tak by sme odstránili mnoho treníc a nezamýšľaných dôsledkov.

K tomuto účelu sme s Jurajom Karpišom založili Futuregion - inštitút pre reformu verejnej správy. Obaja sme ekonómovia, ale obaja pochádzame z iného kmeňa.

Ja som absolútne presvedčený, že sa reforma regiónov na Slovensku stane. Otázka neznie či sa stane, ale kedy sa to stane. Ak na Slovensku nezavládne úplná totalita, tak všetko smeruje k hlbokej reforme regiónov (fiškálnej decentralizácii). Chcete byť pri tom? Dvere sú otvorené, pridajte sa.

Tento newsletter a snaženie o reformu regiónov môžete podporiť prihlásením sa do plateného členstva. Budete odmenení prémiovým obsahom o investičných tézach. Články o decentralizácií budú navždy zadarmo.