Kniha - 4. časť: Dôsledky demokracie

Prečo demokracia kradne, zadlžuje a zotročuje budúcnosť. Keď väčšina rozhoduje za tých, čo sa ešte nenarodili.

Práve čítate štvrtú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Prvú kapitolu nájdete tu

Kniha - 1. časť: Nekonečný horizont

Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu

Či sa vám to páči, alebo nie, demokracia je spôsob vlády kde sa každý politický prúd snaží uchvátiť čo najväčšiu menšinu obyvateľov.

Pekne sa to ilustruje na dôchodcoch, ale zďaleka sa nejedná len o nich.

Cieľom politikov je presvedčiť svoju menšinu o tom, že môže žiť na úkor ostatných a zároveň politici žijú na úkor ostatných, vrátane svojej menšiny.

To všetko bez morálnych výčitiek svedomia. Je to predsa demokratické. Ako ste si to zvolili, tak to máte.

Je to cieľ všetkých politikov, ale zďaleka netvrdím, že to je zamýšľaný cieľ všetkých politikov, alebo že sú všetci politici zlí.

Že nie sú zlí, ale neznamená že sú dobrí. To si ideme vysvetliť.

Prečo to môže vyznieť provokačne

Tento text nechápte v doslovnom znení, ako nejaké libertariánske manifesto. Snažím sa poukázať na princípy negatívnych dôsledkov demokracie, ktoré sa pokúsime spoločne odstrániť, alebo aspoň minimalizovať. Aby sme sa k týmto dôsledkom mohli v knihe ďalej vracať, musíme ich analyzovať od podstaty, preto to môže vyznieť trochu zvláštne.

Solidarita: dobrý princíp, zlá implementácia

Solidarita je slovo, ktoré vymysleli politickí marketéri pre ospravedlnenie nedobrovoľných transakcií občanov voči štátu.

Princíp je dobrý. Bohatší jednotlivci prispievajú chudobnejším a delia sa o bohatstvo v podobe naakumulovaných dobrovoľných transakcií. Ak by sa to dialo na dobrovoľnej báze, volalo by sa to charita. Bol by to dobrý skutok, ktorý je zakotvený v mnohých náboženských a spoločenských tradíciách.

Charita má za cieľ pomôcť najchudobnejším vymaniť sa zo špirály chudoby. Kde je teda problém? Ak pomoc nemá za cieľ vymaniť sa zo špirály chudoby, tak obdarovaní v takomto systéme strácajú dôstojnosť a pocit sebahodnoty. K tomu sa ešte vrátim v ďalších kapitolách.

Kto vlastne platí darčeky politikov

V dôsledkoch, ktoré chcem popísať je oveľa zaujímavejšia samotná pozícia darcov. Okrem toho, že ľudí oberáme o dobré skutky, problém nastáva v zadefinovaní darcov a prijímateľov. Moderné demokracie majú tendenciu zväčšovať množinu prijímateľov na čo najväčšiu menšinu obyvateľov. Táto tendencia je motivovaná cieľmi politikov.

Každý politik chce vymyslieť nové darčeky pre svojich voličov bez rušenia tých starých. Akonáhle zahrniete do prijímateľov človeka s priemerným a vyšším príjmom, prestanú profitovať všetci. Spustí sa nekonečná špirála výdavkov. Ak ju natiahnete do nekonečného horizontu vznikne totalita.

Namiesto zvýšenej ceny elektrickej energie vytiahnete od občanov peniaze na daniach a všetkým týmto občanom ich vrátite v podobe dotácie na elektrickú energiu. Jedná sa však o tie isté peniaze. Jediní kto z tejto transakcie profituje sú politici. V lepšom prípade získajú len politické body. Analýzy efektívnosti verejnej správy však ukazujú, že pri takejto transakcií zmiznú nižšie desiatky percent peňazí vo forme sprocesovania, byrokracie, korupcie a krádeží.

Krádež nie je silné slovo

Krádež je nedobrovoľná transakcia, pri ktorej jedna strana berie statky v podobe naakumulovaného bohatstva druhej strane bez odplaty. Ak by druhá strana aj niečo dostala, nejedná sa o dobrovoľnú transakciu, čiže druhá strana si odplatu necení do tej miery, aby si ju dobrovoľne kúpila.

Zákon silnejšieho nikdy nezmizol

Nechcem písať o vzdušných zámkoch. Spoločnosť bez nedobrovoľných transakcií v zásade nemôže existovať. V histórii našej civilizácie sa neustále opakuje zákon silnejšieho. Či už sa jedná o jednotlivca, korporáciu, ideológiu, alebo štátny útvar.

Zákon silnejšieho je stelesnením nedobrovoľných transakcií, alebo regulácií. Nie je náhoda, že historicky prvá kompetencia štátnych útvarov bola obrana, respektíve armáda. V armáde vidíme zákon silnejšieho jasne a zreteľne. Tým, že nechcem písať o vzdušných zámkoch sa znova vraciam k tomu, že naša stupnica autoritatívnosti, respektíve dobrovoľnosti, nezačína na nule.

Je až zarážajúce aké výsledky mala politika klasického ekonomického liberalizmu, teda dobrovoľnosti v podobe priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Pritom sa nejednalo o absolutnú dobrovoľnosť, len o akési uvoľnenie. Táto revolúcia významne vychýlila politický kompas k dobrovoľným transakciám. Štáty, ktoré tieto princípy neaplikovali jednoducho stagnovali.

Idea klasického ekonomického liberalizmu však stála na hlinených nohách. Priemyselná revolúcia, vplyvom vychýlenia kompasu, vyvolala kontrarevolúciu v podobe odboja robotníckej triedy. Roľnícke povstania z minulých období boli oproti tomu len slabým vánkom. Odboj vyprovokoval vznik masových hnutí, ktoré sa zakotvili v ideách nacizmu a komunizmu a spustošili takmer celé 20 storočie. Z týchto masových hnutí sme sa doteraz nespamätali. Politický kompas zostal vychýlený do ľavej strany.

Štát si požičiava. Ale kto to zaplatí?

Vráťme sa ale k naším autoritatívnym, alebo aj ľavicovým politikom. Ako rozdávať viac darčekov a vyberať menej daní? Požičiame si! A to viac ako kedykoľvek predtým!

Je veľký rozdiel ak si požičiava súkromná osoba, alebo firma a keď si požičiava štát, alebo iný subjekt verejnej správy. Z ekonomickej teórie a praxe vieme, že žiaden jednotlivec ani firma si nedokáže požičať za tak výhodnú “cenu požičaných peňazí” - úrok, ako štát v ktorom sa nachádza. Dôvodom je jednoduchá skutočnosť. Štát dokáže zdaňovať firmy a ľudí na svojom území a týmito daňami platiť dlhy. Umožňuje mu to jeho suveréne postavenie a monopol na násilie, ktorým svoje postavenie vymáha.

Ak by si jednotlivec alebo firma mohla požičiavať za nižšie úroky ako štát, znamenalo by to, že má väčšiu suverenitu vymáhať svoje pohľadávky - to znamená záväzky, ktoré voči nemu majú iné subjekty. To je ale akademická debata. Viem si predstaviť neúspešný štát s efektívnou samosprávou, ktorá má vlastnú daňovú suverenitu a tým pádom má nižšie úroky nezávisle na štáte. Problém je v tom že neúspešné štáty spravidla nemajú úspešné samosprávy s daňovou suverenitou. Neúspešné krajiny musia ukojiť najskôr sebecné túžby vládnucej vrstvy a na regióny po týchto krádežiach už mnoho neostane.

Dlh sa ale používa aj v úspešných krajinách. Prečo to je problém? Problém štátu ako dlžníka je prehnané sebavedomie vo vymáhaní svojich pohľadávok. Štát ich totiž nevymáha len od svojich zdaňovaných poddaných, ale aj od budúcich poddaných. To je rozdiel medzi dlhom štátov a dlhom súkromných subjektov.

Zdaňovanie nenarodených: otroctvo bez reťazí

Možno nevidíte problém v zdaňovaní svojich blížnych, ktorí sa zhodou náhod narodili v rovnakom útvare na mape za služby, ktoré si nevyžiadali. Však ich idea prehrala v demokratických voľbách, tak im treba! Nabuduce ale môže prehrať vaša skupina a budete vyplačkávať rovnako.

Určite mi ale dáte za pravdu, že otroctvo nie je správne. Hopa, otroctvo? To je trochu silné slovo. Nuž keď chcete zdaňovať ľudí, ktorí sa ešte nenarodili, za pôžitky, ktoré využíva naša generácia, inak sa to nazvať nedá. Môžete argumentovať, že budúce generácie budú využívať diaľnice ktoré sme postavili, preto by mohli v budúcnosti na ne prispieť. Na to mám dve odpovede.

Prvá je, že keď vidíme morálny rozdiel pri dedení dobrých a zlých vecí u jednotlivca, mali by sme ich vidieť aj na vyššej úrovni. Keď vidíte tehotnú mamičku kupovať si cigarety pre vlastnú spotrebu, nepoviete si, že dieťaťu v jej brušku nesprávne vyvinutý mozog stojí za to, že mu možno z tých cigariet niečo nechá, keď sa narodí. Taktiež nepredáte novorodenca do cirkusu, aby ste si mohli pichnúť dávku heroinu. Závislosť od tvorby dlhu je pre našu spoločnosť príznačné prirovnanie, naprieč politickým kompasom.

Druhý argument je postavený na strete dvoch slobodných vôlí. Podľa vášho pohľadu na svet, vášho náboženstva a vášho politického presvedčenia sa môžeme líšiť v názore či môže byť jedna slobodná vôľa bezhranične nadradená druhej. Existujú o tom zaujímavé diskusie z čias zrušenia otroctva v USA, ktoré ďaleko kvalitou prevyšujú tento text. Je škoda, že sa v nich s rovnakou vervou nepokračovalo aj vo vzťahu štátu k svojim poddaným. Nikto si v tej dobe nemyslel, že aj v niektorých štátoch USA budú poddaní odvádzať viac ako polovicu príjmov.

Ležať v pôrodnici, hľadieť do stropu a premýšľať o svojich dlhoch mi pripomína otroctvo.

Iný príklad. Ak by karibská kríza v 60. rokoch dopadla jadrovou vojnou, asi by sme k minulým generáciám neboli veľmi zhovievavý. Medzi nukleárnou vraždou a otroctvom, zas taký veľký rozdiel nie je. Pri vražde človek stráca slobodnú vôľu v absolútnej hodnote. Pri otroctve ju síce nestráca, ale v absolútnej hodnote stráca možnosť ju využívať. Zdaňovanie budúcich generácií síce nie je v absolútnej hodnote, ale morálne by sme nemali robiť rozdiely medzi 100%-tým otrokom a tým 60%-tným, či 40%-tným. Keď vidíme problém v krádežiach, otroctve a vraždách v absolútnej hodnote na úrovni jednotlivca, prečo ho nevidíme v čiastočnej hodnote na úrovni štátu?

Záver: spokojný môže byť len jednotlivec

Teraz sa vrátim do reality. Celá táto kapitola je o nadraďovaní slobodnej vôle jednotlivca nad slobodnú vôľu druhého. Cieľom zvyšných kapitol nie je toto nadraďovanie odstrániť. Ale minimalizovať ho. Keď ho minimalizujeme, uskutočníme viac dobrovoľných transakcií a vybudujeme slobodnejšieho, sebavedomejšieho a spokojnejšieho jednotlivca, rodinu, obec, región, štát a nakoniec aj svet. Kľúčom je práve dobrovoľnosť, ide nám o to aby bolo čo najviac jednotlivcov spokojných s riešeniami na každej úrovni.

Obec, región, štát a svet, spokojný byť nemôžu. Spokojný môže byť len jednotlivec.

Prvú kapitolu nájdete tu

Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu

---

Tento newsletter a snaženie o reformu regiónov môžete podporiť prihlásením sa do plateného členstva. Budete odmenení prémiovým obsahom o investičných tézach. Články o decentralizácií budú navždy zadarmo.

---