Kniha - 2. časť: Duša národa (slovenského?)

Nemáme hrubé nánosy dlhej histórie, plnej krvi, ukrutných činov, alebo veľkých sebavedomých rozhodnutí. V porovnaní s inými národmi sa s tým dá ešte niečo robiť. To je výnimočné postavenie.

Práve čítate druhú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Prvú kapitolu nájdete tu

Kniha - 1. časť: Nekonečný horizont

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Úloha znie jasne. Mám písať ekonomické články o aktuálnych témach pre slovenského čitateľa.

Listujem slovenskými novinovými článkami. Listujem nemeckými. Listujem americkými. Listujem dokonca aj ruskými.

Porovnávam a zisťujem šokujúcu pravdu. Slovensko nemá dušu! Čo je aktuálnejšia téma ako práve táto?

Krajiny ako je Nemecko, Rusko, ale aj Amerika majú hlbokú históriu. Áno, americká ústava je jedna z najstarších na svete. Táto história sa nejakým spôsobom vryla do uvažovania ľudí a ich pohľadu na svet. Vryla sa do duše národa.

Určite mi dáte za pravdu, že ruský pohľad na svet je iný ako ten nemecký, alebo náš. Nie som si istý, či nejaký pohľad vôbec máme.

Ak má kresťanská tradícia pravdu, tak duša môže byť čistá, ale aj nečistá. Platí to v istej forme aj o duši národov?

Naposledy som Vám písal o nekonečnom horizonte veriacich ľudí. Ľudský život je ako výstrel z pušky. Smerovanie strely môžu ovplyvniť parametre hlavne. Jej kvalita, tvar či náklon. To je náš život. Počas 70, 80, 90 rokov života môžeme ovplyvňovať smerovanie strely. Po opustení hlavne, po smrti, už smerovanie nemáme v rukách.

Letí to vpred.

Aj nepatrný pohyb našej slobodnej vôle ohýba vesmír. V absolútnej hodnote. Nekonečnej. Ako to myslím?

Pri narodení dostávame do vienka genetiku a prostredie. Schopnosti, talenty, sklony k niečomu a mnoho ďalšieho. Prostredie si nevyberáme. Niekto sa narodí v lepšej rodine a niekto v horšej. Niekto bez rodiny a niekto by svoju rodinu vymenil aj za prostredie bez rodiny.

To čo si vybrať vieme, sú akty slobodnej vôle. Kam náš život po narodení nasmerujeme.

Narodíte sa v skutočne zlom prostredí. Neznesiteľnom. V takej situácii aj sebamenší pohyb k lepšiemu, môže na nekonečnom horizonte, po smrti znamenať raj. Predstavuje sa to ťažko, ale je to tak.

Narodíte sa vo výnimočnom prostredí. Skutočne ideálnom. V takej situácii aj sebamenší pohyb k horšiemu, môže na nekonečnom horizonte znamenať peklo.

Hovoríme o extrémoch. Život nie je lineárny, ani taký jednoduchý. Ale nateraz to stačí. Nekonečný horizont vytvára extrémy. Nekonečné extrémy.

Dušu národa si predstavujem ako organizovanú salvu z pušiek celého národa. Všetkých jednotlivcov naraz.

Prásk.

Duša národa akýmsi tajomným spôsobom jemnúčko smeruje životy obyvateľov buď správnym smerom, alebo tým nesprávnym. Dá sa to vysvetliť? Skúsiť to môžem.

INVESTIČNÁ TÉZA: Bublina v AI - 1. časť - Oracle a Nvidia padajúce hviezdy umelej inteligencie

Iné prirovnanie.

Slobodná vôľa je mierenie puškou. O tom sme už hovorili. Duša národa je optika na puške. Keď chcete trafiť správny cieľ, optika môže byť nápomocná. Ak však mierite do zeme, alebo ste slepí, môžete mať seba lepšiu optiku, netrafíte sa.

Duša národa, optika, je pri streľbe slabší nástroj ako slobodná vôľa jednotlivca, správne mierenie. Ale môže byť nápomocná. Môže pomôcť strelcom, ktorým sa trochu trasú ruky, alebo trochu zablúdili.

Čo by mal byť cieľ duše národa? Vyvarujme sa prosím filozofovaniu, toto má byť praktická kniha. Keď sme aplikovali rôzne abstraktné filozofie do praxe, väčšinou to skončilo vraždami, vojnami a otrockými tábormi.

Viac ma zaujíma či má byť cieľ prosperita, alebo nie. Necibríme si osobné cnosti práve v chudobe a biede?

Ak by sme aj zavrhli myšienku, že máme pomáhať chudobným a efektívnejšiu pomoc ako celospoločenskú prosperitu sme nevymysleli, tak sa môžeme odvolať na nekonečný horizont.

Ako sme si povedali, o našom smerovaní rozhoduje naša slobodná vôľa. Konkrétne akty slobodnej vôle. Preto by sme ju mali využívať čo najviac. Len tak sa nám v živote pošťastí urobiť pár dobrých vecí. Je až zázračné, že vedľajším efektom nárastu aktov slobodnej vôle je prosperita. Akoby nám niekto našepkával, že to je tá správna cesta.

Dovolím si tvrdiť, že sa to dá spočítať. Odvážne, nemyslíte?

Ako vzniká pridaná hodnota? Ako vznikajú dobré podmienky, prosperita?

Profesor Šíma, mimoriadna osobnosť, má na to pekné vysvetlenie. Pridaná hodnota vzniká, keď si dvaja ľudia poďakujú. Keď si vymenia statky, tovary, služby, úsmev, na základe rozhodnutia dvoch slobodných vôlí. Poďakujú si. Sú s tým spokojní obaja.

Hodnota je pritom čisto subjektívny pojem. Niekto vidí hodnotu v ručnej práci remeselníka, niekto v lokálnosti produktu, niekto v dobrej kvalite, niekto v ideách nerastu, niekto vo vegetariánstve a niekto nevidí hodnotu ani v jednom z nich.

To je v poriadku do tej doby kým nezačnem v obmedzovaní hľadania hodnoty kohokoľvek iného. Ľahko sa to môže otočiť proti mne. K tomu sa ešte dostaneme.

Je zázračné, ak poďakujem predavačke pri nákupe žuvačiek a ona poďakuje mne. Vzniká pridaná hodnota. Žuvačky si cením viac ako je ich cena, preto ich za jedno euro kúpim. Ona si ich cení na menej, tak ich predá. Obaja sme zarobili.

Ja som zarobil rozdiel mojej subjektívnej hodnoty žuvačiek a ich ceny. Predavačka zarobila rozdiel ceny a jej subjektívnej hodnoty žuvačiek. Vznikla hodnota, prosperita.

Štát, národ, obec, alebo spoločenstvo, ktoré takéto vzťahy podporuje, alebo aspoň umožňuje, je správne. Umožňuje ľuďom pozerať sa na svet správnou optikou. Na dlhodobom horizonte to robí obrovský rozdiel. Na nekonečnom, nekonečný.

Alternatíva k dvom poďakovaniam je poďakovanie jedno, alebo žiadne. Ak si dvaja ľudia nepoďakujú, tak minimálne jeden z nich berie viac, ako dáva. V horšom prípade obaja. Nehovoríme o odčítaní hodnoty, ale o delení.

Štát, národ, obec, alebo spoločenstvo, ktoré vzťahy v spoločnosti vynucuje, alebo takéto správanie podporuje, správne nie je. Stačí si porovnať ekonomický rast v diktátorských režimoch a v slobodných demokraciách za posledné desaťročia.

Alebo si spomeňte na novinový titulok o znásilnení. To je príklad nedobrovolného vzťahu, ktorý nám zázračný vôbec nepríde.

Na úrovni jednotlivca to chápeme veľmi jasne, na ďalších úrovniach, ako obec, alebo štát, to je ťažšie. Nedobrovoľných vzťahov, štátu k ľuďom, by sme našli mnoho. Na dlhodobom horizonte to robí obrovský rozdiel. Na nekonečnom, nekonečný.

Určite sa dá prežiť dobrý život aj v diktatúre. Nepochybujem o tom. Ale optiky na puškách v takomto prostredí sú pokrivené. Motivácie sú pokrivené. Salvy smerujú zlým smerom. Dlhodobý horizont je nesprávny. Nekonečný je nekonečne nesprávny.

Akú dušu má slovenský národ? Akú optiku ponúka Slovensko?

Ťažko povedať.

Žijeme relatívne slobodne. Aktuálne tendencie sa môžu zdať strašidelné, ale naša optika je relatívne nová. Sme mladý národ. S tým sa dá ešte niečo robiť.

Nemáme hrubé nánosy dlhej histórie, plnej krvi, ukrutných činov, alebo veľkých sebavedomých rozhodnutí. Tým nechcem povedať, že nič z toho nemáme. Samozrejme máme. Len v porovnaní s inými národmi sa s tým dá ešte niečo robiť.

To je výnimočné postavenie, ktoré nám iné krajiny môžu závidieť a nijak sme sa oň nepričinili. Alebo trochu aj pričinili. Odstrihli sme sa od histórie Rakúsko-Uhorska a Československa. Nemáme vlastnú tradíciu a rešpektované elity, to je veľká nevýhoda.

Špina, ale tým pádom nie je zažratá do špiku kosti. Stále sa dá umyť, či dokonca vyleštiť. Či už s mojím pohľadom súhlasíte, alebo nie. Po dočítaní týchto esejí budete mať predstavu o náčrte duši štátu v treťom tisícročí, ktorý Slovensko môže akceptovať, alebo ho môže odmietnuť. Vyhodnotenie rizík nechám na čitateľoch.

Na konci dňa, v nekonečnom horizonte, to môže byť prínosné aj pre iné krajiny, ktoré budú hľadať dušu. Dajme sa do toho, horizont je za dverami.

Prvú kapitolu nájdete tu

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Kniha - 3. časť: Kompas

Tento newsletter a snaženie o reformu regiónov môžete podporiť prihlásením sa do plateného členstva. Budete odmenení prémiovým obsahom o investičných tézach. Články o decentralizácií budú navždy zadarmo.