Práve čítate štvrtú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Prvú kapitolu nájdete tu

Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu

Či sa vám to páči, alebo nie, demokracia je spôsob vlády kde sa každý politický prúd snaží uchvátiť čo najväčšiu menšinu obyvateľov.

Pekne sa to ilustruje na dôchodcoch, ale zďaleka sa nejedná len o nich.

Cieľom politikov je presvedčiť svoju menšinu o tom, že môže žiť na úkor ostatných a zároveň politici žijú na úkor ostatných, vrátane svojej menšiny.

To všetko bez morálnych výčitiek svedomia. Je to predsa demokratické. Ako ste si to zvolili, tak to máte.

Je to cieľ všetkých politikov, ale zďaleka netvrdím, že to je zamýšľaný cieľ všetkých politikov, alebo že sú všetci politici zlí.

Že nie sú zlí, ale neznamená že sú dobrí. To si ideme vysvetliť.

Prečo to môže vyznieť provokačne

Tento text nechápte v doslovnom znení, ako nejaké libertariánske manifesto. Snažím sa poukázať na princípy negatívnych dôsledkov demokracie, ktoré sa pokúsime spoločne odstrániť, alebo aspoň minimalizovať. Aby sme sa k týmto dôsledkom mohli v knihe ďalej vracať, musíme ich analyzovať od podstaty, preto to môže vyznieť trochu zvláštne.

Solidarita: dobrý princíp, zlá implementácia

Solidarita je slovo, ktoré vymysleli politickí marketéri pre ospravedlnenie nedobrovoľných transakcií občanov voči štátu.

Princíp je dobrý. Bohatší jednotlivci prispievajú chudobnejším a delia sa o bohatstvo v podobe naakumulovaných dobrovoľných transakcií. Ak by sa to dialo na dobrovoľnej báze, volalo by sa to charita. Bol by to dobrý skutok, ktorý je zakotvený v mnohých náboženských a spoločenských tradíciách.

Charita má za cieľ pomôcť najchudobnejším vymaniť sa zo špirály chudoby. Kde je teda problém? Ak pomoc nemá za cieľ vymaniť sa zo špirály chudoby, tak obdarovaní v takomto systéme strácajú dôstojnosť a pocit sebahodnoty. K tomu sa ešte vrátim v ďalších kapitolách.

Kto vlastne platí darčeky politikov

V dôsledkoch, ktoré chcem popísať je oveľa zaujímavejšia samotná pozícia darcov. Okrem toho, že ľudí oberáme o dobré skutky, problém nastáva v zadefinovaní darcov a prijímateľov. Moderné demokracie majú tendenciu zväčšovať množinu prijímateľov na čo najväčšiu menšinu obyvateľov. Táto tendencia je motivovaná cieľmi politikov.

Každý politik chce vymyslieť nové darčeky pre svojich voličov bez rušenia tých starých. Akonáhle zahrniete do prijímateľov človeka s priemerným a vyšším príjmom, prestanú profitovať všetci. Spustí sa nekonečná špirála výdavkov. Ak ju natiahnete do nekonečného horizontu vznikne totalita.

Namiesto zvýšenej ceny elektrickej energie vytiahnete od občanov peniaze na daniach a všetkým týmto občanom ich vrátite v podobe dotácie na elektrickú energiu. Jedná sa však o tie isté peniaze. Jediní kto z tejto transakcie profituje sú politici. V lepšom prípade získajú len politické body. Analýzy efektívnosti verejnej správy však ukazujú, že pri takejto transakcií zmiznú nižšie desiatky percent peňazí vo forme sprocesovania, byrokracie, korupcie a krádeží.

Krádež nie je silné slovo

Krádež je nedobrovoľná transakcia, pri ktorej jedna strana berie statky v podobe naakumulovaného bohatstva druhej strane bez odplaty. Ak by druhá strana aj niečo dostala, nejedná sa o dobrovoľnú transakciu, čiže druhá strana si odplatu necení do tej miery, aby si ju dobrovoľne kúpila.

Zákon silnejšieho nikdy nezmizol

Nechcem písať o vzdušných zámkoch. Spoločnosť bez nedobrovoľných transakcií v zásade nemôže existovať. V histórii našej civilizácie sa neustále opakuje zákon silnejšieho. Či už sa jedná o jednotlivca, korporáciu, ideológiu, alebo štátny útvar.

Zákon silnejšieho je stelesnením nedobrovoľných transakcií, alebo regulácií. Nie je náhoda, že historicky prvá kompetencia štátnych útvarov bola obrana, respektíve armáda. V armáde vidíme zákon silnejšieho jasne a zreteľne. Tým, že nechcem písať o vzdušných zámkoch sa znova vraciam k tomu, že naša stupnica autoritatívnosti, respektíve dobrovoľnosti, nezačína na nule.

Je až zarážajúce aké výsledky mala politika klasického ekonomického liberalizmu, teda dobrovoľnosti v podobe priemyselnej revolúcie v 19. storočí. Pritom sa nejednalo o absolutnú dobrovoľnosť, len o akési uvoľnenie. Táto revolúcia významne vychýlila politický kompas k dobrovoľným transakciám. Štáty, ktoré tieto princípy neaplikovali jednoducho stagnovali.

Idea klasického ekonomického liberalizmu však stála na hlinených nohách. Priemyselná revolúcia, vplyvom vychýlenia kompasu, vyvolala kontrarevolúciu v podobe odboja robotníckej triedy. Roľnícke povstania z minulých období boli oproti tomu len slabým vánkom. Odboj vyprovokoval vznik masových hnutí, ktoré sa zakotvili v ideách nacizmu a komunizmu a spustošili takmer celé 20 storočie. Z týchto masových hnutí sme sa doteraz nespamätali. Politický kompas zostal vychýlený do ľavej strany.

Štát si požičiava. Ale kto to zaplatí?

Vráťme sa ale k naším autoritatívnym, alebo aj ľavicovým politikom. Ako rozdávať viac darčekov a vyberať menej daní? Požičiame si! A to viac ako kedykoľvek predtým!

Je veľký rozdiel ak si požičiava súkromná osoba, alebo firma a keď si požičiava štát, alebo iný subjekt verejnej správy. Z ekonomickej teórie a praxe vieme, že žiaden jednotlivec ani firma si nedokáže požičať za tak výhodnú “cenu požičaných peňazí” - úrok, ako štát v ktorom sa nachádza. Dôvodom je jednoduchá skutočnosť. Štát dokáže zdaňovať firmy a ľudí na svojom území a týmito daňami platiť dlhy. Umožňuje mu to jeho suveréne postavenie a monopol na násilie, ktorým svoje postavenie vymáha.

Ak by si jednotlivec alebo firma mohla požičiavať za nižšie úroky ako štát, znamenalo by to, že má väčšiu suverenitu vymáhať svoje pohľadávky - to znamená záväzky, ktoré voči nemu majú iné subjekty. To je ale akademická debata. Viem si predstaviť neúspešný štát s efektívnou samosprávou, ktorá má vlastnú daňovú suverenitu a tým pádom má nižšie úroky nezávisle na štáte. Problém je v tom že neúspešné štáty spravidla nemajú úspešné samosprávy s daňovou suverenitou. Neúspešné krajiny musia ukojiť najskôr sebecné túžby vládnucej vrstvy a na regióny po týchto krádežiach už mnoho neostane.

Dlh sa ale používa aj v úspešných krajinách. Prečo to je problém? Problém štátu ako dlžníka je prehnané sebavedomie vo vymáhaní svojich pohľadávok. Štát ich totiž nevymáha len od svojich zdaňovaných poddaných, ale aj od budúcich poddaných. To je rozdiel medzi dlhom štátov a dlhom súkromných subjektov.

Zdaňovanie nenarodených: otroctvo bez reťazí

Možno nevidíte problém v zdaňovaní svojich blížnych, ktorí sa zhodou náhod narodili v rovnakom útvare na mape za služby, ktoré si nevyžiadali. Však ich idea prehrala v demokratických voľbách, tak im treba! Nabuduce ale môže prehrať vaša skupina a budete vyplačkávať rovnako.

Určite mi ale dáte za pravdu, že otroctvo nie je správne. Hopa, otroctvo? To je trochu silné slovo. Nuž keď chcete zdaňovať ľudí, ktorí sa ešte nenarodili, za pôžitky, ktoré využíva naša generácia, inak sa to nazvať nedá. Môžete argumentovať, že budúce generácie budú využívať diaľnice ktoré sme postavili, preto by mohli v budúcnosti na ne prispieť. Na to mám dve odpovede.

Prvá je, že keď vidíme morálny rozdiel pri dedení dobrých a zlých vecí u jednotlivca, mali by sme ich vidieť aj na vyššej úrovni. Keď vidíte tehotnú mamičku kupovať si cigarety pre vlastnú spotrebu, nepoviete si, že dieťaťu v jej brušku nesprávne vyvinutý mozog stojí za to, že mu možno z tých cigariet niečo nechá, keď sa narodí. Taktiež nepredáte novorodenca do cirkusu, aby ste si mohli pichnúť dávku heroinu. Závislosť od tvorby dlhu je pre našu spoločnosť príznačné prirovnanie, naprieč politickým kompasom.

Druhý argument je postavený na strete dvoch slobodných vôlí. Podľa vášho pohľadu na svet, vášho náboženstva a vášho politického presvedčenia sa môžeme líšiť v názore či môže byť jedna slobodná vôľa bezhranične nadradená druhej. Existujú o tom zaujímavé diskusie z čias zrušenia otroctva v USA, ktoré ďaleko kvalitou prevyšujú tento text. Je škoda, že sa v nich s rovnakou vervou nepokračovalo aj vo vzťahu štátu k svojim poddaným. Nikto si v tej dobe nemyslel, že aj v niektorých štátoch USA budú poddaní odvádzať viac ako polovicu príjmov.

Ležať v pôrodnici, hľadieť do stropu a premýšľať o svojich dlhoch mi pripomína otroctvo.

Iný príklad. Ak by karibská kríza v 60. rokoch dopadla jadrovou vojnou, asi by sme k minulým generáciám neboli veľmi zhovievavý. Medzi nukleárnou vraždou a otroctvom, zas taký veľký rozdiel nie je. Pri vražde človek stráca slobodnú vôľu v absolútnej hodnote. Pri otroctve ju síce nestráca, ale v absolútnej hodnote stráca možnosť ju využívať. Zdaňovanie budúcich generácií síce nie je v absolútnej hodnote, ale morálne by sme nemali robiť rozdiely medzi 100%-tým otrokom a tým 60%-tným, či 40%-tným. Keď vidíme problém v krádežiach, otroctve a vraždách v absolútnej hodnote na úrovni jednotlivca, prečo ho nevidíme v čiastočnej hodnote na úrovni štátu?

Záver: spokojný môže byť len jednotlivec

Teraz sa vrátim do reality. Celá táto kapitola je o nadraďovaní slobodnej vôle jednotlivca nad slobodnú vôľu druhého. Cieľom zvyšných kapitol nie je toto nadraďovanie odstrániť. Ale minimalizovať ho. Keď ho minimalizujeme, uskutočníme viac dobrovoľných transakcií a vybudujeme slobodnejšieho, sebavedomejšieho a spokojnejšieho jednotlivca, rodinu, obec, región, štát a nakoniec aj svet. Kľúčom je práve dobrovoľnosť, ide nám o to aby bolo čo najviac jednotlivcov spokojných s riešeniami na každej úrovni.

Obec, región, štát a svet, spokojný byť nemôžu. Spokojný môže byť len jednotlivec.

Prvú kapitolu nájdete tu

Predchádzajúcu kapitolu nájdete tu

Tento newsletter a snaženie o reformu regiónov môžete podporiť prihlásením sa do plateného členstva. Budete odmenení prémiovým obsahom o investičných tézach. Články o decentralizácií budú navždy zadarmo.

Get 25% off for 1 year

„Boom nemôže pokračovať donekonečna. Skončí sa dvomi spôsobmi: buď dobrovoľným zastavením ďalšej úverovej expanzie, alebo katastrofou meny, ktorú expanzia poháňa.” — Ludwig von Mises, Human Action (1949)

Mises napísal túto vetu pred sedemdesiatimi siedmimi rokmi. V apríli 2026 OpenAI uzavrelo financovanie pri valuácii 852 miliárd dolárov. V tom istom čase Oracle vykázalo voľný cash flow mínus 24,7 miliardy dolárov. Bloomberg zdokumentoval viac než 800 miliárd dolárov v kruhovom financovaní medzi Nvidia, OpenAI, Oracle, CoreWeave a niekoľkými ďalšími hráčmi, ktorí si navzájom kupujú produkty za peniaze, ktoré si navzájom požičali.

Je to bublina. Ale to vie každý, kto v posledných šiestich mesiacoch otvoril ekonomické noviny. Zaujímavá otázka nie je či, ale prečo. A na to existuje odpoveď, ktorú v slovenskom ani v českom mediálnom priestore nikto neotvoril — hoci ju rakúska škola ekonómie vypracovala v prvej polovici dvadsiateho storočia a od tej doby ju otestovali tucty bublín.

Kruh, z ktorého vystupujú peniaze

V prvej časti tejto série som popísal, ako Nvidia investovala miliardy do CoreWeave, ktorá za tieto peniaze nakupuje čipy od Nvidia. V druhej časti sme videli, že tento vzorec nie je výnimka — je to štruktúra. OpenAI dostane peniaze od Nvidia, sľúbi nakúpiť čipy v hodnote 100 miliárd dolárov. Microsoft investuje do Nebius, ktorá nakupuje GPU od Nvidia. Oracle si požičiava na výstavbu dátacentier, ktoré prenajme OpenAI, ktorá platí z peňazí získaných od investorov, ktorí veria v spoluprácu s Microsoftom, ktorý prevádzkuje Nvidia hardvér.

Každý jeden z týchto obchodov má vlastnú internú logiku. Každý jeden účtovne vyzerá ako legitímny príjem. Sčítané dohromady tvoria niečo, čo Bloomberg pomenoval Infinite Money Glitch — nekonečnú slučku peňazí, ktoré sa vracajú samé sebe.

Vec, ktorú mainstream komentátori prehliadajú, je toto: nejde o to, či AI je užitočná technológia. Je. ChatGPT používa viac ľudí než kedykoľvek predtým akýkoľvek softvér v histórii. Ani o to, či Nvidia robí dobré čipy. Robí. Otázka je úplne iná — kde sa vzali peniaze, ktoré tento celý kruh financujú? A tu prichádza rakúsky pohľad, ktorý ostatní nemajú.

Hayekov trojuholník: ako sa kapitál rozhoduje, kam tečie

Hayek bol Misesov žiak. Tam, kde Mises v roku 1912 popísal, ako úverová expanzia kazí ekonomické signály v ekonomike, Hayek o dvadsať rokov neskôr nakreslil schému, ktorá vyzerá zložito, ale dá sa vysvetliť na chlebe.

Predstavte si všetko, čo musí spoločnosť urobiť, aby vznikol jeden krajec chleba na vašom raňajkovom stole. Niekto musí vypestovať pšenicu. Predtým niekto musel vyrobiť semená a hnojivá. Predtým niekto musel postaviť továreň na hnojivá. Predtým niekto musel vybudovať bane na fosfáty. A niekde úplne na začiatku — možno pred desiatkami rokov — niekto musel rozhodnúť, že sa oplatí investovať do geologického prieskumu, ktorý objavil tie ložiská fosfátov.

Hayek tomu hovorí štruktúra produkcie. Najnižšie rády produkcie sú veci blízko spotrebiteľa — pekáreň, krajec chleba. Najvyššie rády produkcie sú veci vzdialené od spotrebiteľa, dlhodobé, špekulatívne — bane, výskum, infraštruktúra, ktorá sa zúročí o pätnásť rokov.

A teraz to dôležité. O tom, koľko kapitálu tečie do najvyšších rádov produkcie, rozhoduje úroková sadzba. Keď sú úroky vysoké, oplatí sa investovať len do projektov, ktoré sa zúročia rýchlo a bezpečne. Keď sú úroky umelo nízke — lebo ich centrálna banka tlačí dole tlačením peňazí — zrazu sa „oplatí” aj projekt, ktorý sa zúročí o desať rokov pri rizikových predpokladoch. Kapitál začne tiecť do najvzdialenejších, najšpekulatívnejších rádov produkcie. Stavajú sa bane, ktoré nikto nepotrebuje. Vŕtajú sa polia, ktoré nikto neťaží. Budujú sa továrne, ktoré nikto neuvedie do prevádzky.

Toto nie je teória vymyslená spätne na vysvetlenie krachu v roku 2008 alebo 2000. Hayek to publikoval v roku 1931. A presne to popisuje, čo sa deje s AI.

AI ako Hayekov trojuholník v reálnom čase

Pozrime sa na tú istú schému aplikovanú na umelú inteligenciu. Pôjdeme od spotrebiteľa späť k “surovinám”:

Spotrebiteľ: používateľ ChatGPT, ktorý platí 20 dolárov mesačne (alebo väčšinou nič).

O úroveň nižšie: OpenAI, ktoré prevádzkuje model.

O úroveň nižšie: cloudová infraštruktúra (Microsoft Azure, Oracle Cloud, CoreWeave) prenajímajúca výpočtový výkon.

O úroveň nižšie: dátové centrá s GPU klastrami, fyzické budovy s chladením a elektrinou.

O úroveň nižšie: Nvidia, ktorá dizajnuje čipy.

O úroveň nižšie: TSMC, ktorá ich vyrába vo svojich továrňach na Taiwane.

O úroveň nižšie: ASML, ktorá vyrába stroje na výrobu čipov.

Úplne na začiatku: bane na vzácne kovy v Afrike a Číne.

Toto je AI Hayekov trojuholník. A teraz pozrite, kam tečú peniaze. Nie ku spotrebiteľovi. Nie k pekárovi. Tečú do najvyšších rádov produkcie — do dátových centier za 500 miliárd dolárov (Stargate), do GPU za 100 miliárd dolárov (Nvidia–OpenAI deal), do dlhopisových emisií Oracle s mínusovým cash flow.

Hayek by sa nečudoval. Presne toto sa deje, keď sú úroky umelo nízke a peňažná zásoba sa umelo nafukuje. Kapitál hľadá kam tiecť a tečie tam, kde sa pri normálnych úrokoch tiecť nemal — do projektov, ktoré sa zúročia o desať rokov pri optimistických predpokladoch a ktoré nikdy nikto neoveril, či dávajú ekonomický zmysel.

Dôkazy: Mises by si zapálil cigaru

Pozrime sa na konkrétne čísla z apríla 2026.

Oracle — voľný cash flow desiatky miliárd dolárov v mínuse za posledné štyri kvartály. Spoločnosť si požičiava na masívnu výstavbu dátacentier pre OpenAI a Stargate, pričom kapitálové výdavky prevyšujú prevádzkový cash flow o desiatky miliárd. To nie je zdravá firma rastúca z vlastných príjmov. To je špekulatívny projekt vyššieho rádu produkcie financovaný dlhom v nádeji, že OpenAI niekedy začne generovať zisky, z ktorých to splatí.

Stargate — január 2025 ohlásený projekt za 500 miliárd dolárov. V marci 2026 zrušená 600-MW expanzia v Texase pre nezhody o financovaní. V apríli 2026 OpenAI úplne zastavilo britský Stargate kvôli regulačným a energetickým nákladom. Samotná entita Stargate LLC nikdy nezamestnala plánovaný počet ľudí. Investori sa nedokážu dohodnúť na štruktúre. Toto sú presne tie projekty, ktoré Mises a Hayek mali na mysli, keď písali o malinvestmentoch — investíciách, ktoré by pri normálnych úrokoch nikto neschválil.

CoreWeave — vlastný kapitál 1,3 miliardy dolárov, celkové záväzky 17,8 miliardy. Pákový efekt 1:14. Ide o klasickú schému, ktorú Hayek popisuje: úverová expanzia umožní firme vystupovať ako financovateľ projektov, ktoré samy o sebe nevedia uniesť svoje náklady kapitálu.

NBER štúdia — 90 % firiem, ktoré nasadili generatívnu AI, nevidí merateľný dopad na produktivitu. A pozrite na to bez ideologického predsudku: znamená to, že väčšina kapitálu, ktorý dnes tečie do AI capexu, nezodpovedá reálnemu dopytu. Bain odhaduje, že na to, aby sa investície do AI infraštruktúry vrátili, by AI musela do roku 2030 generovať dva bilióny dolárov ročných príjmov. Aktuálne globálne príjmy z generatívnej AI sa pohybujú v desiatkach miliárd. Rozdiel nie je rastová krivka. Rozdiel je hayekovský malinvestment.

Karpiš, zlatí ťažiari a kompas, ktorý funguje obidvoma smermi

Koncom roku 2024, keď bola pozornosť trhu obrátená na technologické akcie a ťažiari zlata sa obchodovali lacnejšie, než by zodpovedalo cene zlata, ktoré ťažia, otvoril som pozíciu v junior gold mineroch. O niekoľko týždňov skôr — čo sme zistili až neskôr — to isté nezávisle urobil aj Juraj Karpiš, s ktorým sme z tohto zhodou náhod vzniknutého paralelného trade nakrútili spoločný podcast.

Aplikovali sme ten istý rámec, aký v tomto článku používam na AI bublinu — len opačne. Tam, kde úverová expanzia tlačila kapitál do najvyšších rádov produkcie a dvíhala valuácie firiem stavajúcich infraštruktúru pre umelú inteligenciu, uberala kapitál zo zlata a všetkého, čo si ľudia kúpia, keď neveria papierovým peniazom. Nie je to vysvetlenie, ktoré si vymyslíme až keď je po všetkom. Je to kompas — a kompas funguje obidvoma smermi.

Mises sa pozerá na ChatGPT

Vrátim sa k tomu citátu na začiatku. Mises hovorí, že boom skončí dvomi spôsobmi: buď dobrovoľným zastavením úverovej expanzie, alebo katastrofou meny.

Otázka teda nie je, či AI bublina praskne. Otázka je, čo sa stane potom — a kam pôjde kapitál, keď opustí Oracle, CoreWeave a ďalšie projekty, ktoré by pri normálnych úrokoch nemali existovať. Na to existujú nástroje. O niektorých z nich som už písal. A budem o nich písať ďalej.

Ak vás zaujíma, ako sa rakúska ekonómia premietne do konkrétnych investičných nástrojov — napríklad do opcií ako poistky proti chvostovým rizikám — prihláste sa na odber. Zlaté teľa musí zomrieť. Otázka nie je či sa malinvestment prejaví, ale len kedy a ako.

Get 25% off for 1 year

Spoločnosť Cisco Systems Inc. však rada pomohla. Tento gigant v oblasti sieťových technológií zo Silicon Valley poskytol spoločnosti Metrocomm úver vo výške viac ako 62 miliónov dolárov, čo bolo pre ňu záchranným lanom, ktoré sa rýchlo premenilo na nový predaj smerovačov a prepínačov Cisco.

Metrocomm nebol jediný. V druhej polovici 90. rokov investovala spoločnosť Cisco prostredníctvom svojej finančnej divízie Cisco Capital miliardy do nestabilných telekomunikačných firiem.

Tieto úvery neboli darom, ale predajným nástrojom. Často sa „úver“ poskytoval vo forme samotného zariadenia Cisco, ktoré sa zaúčtovalo ako tržba ešte skôr, ako zákazníci uhradili jedinú splátku. V roku 2000 predstavitelia spoločnosti uviedli, že takéto financovacie a lízingové obchody tvorili približne 10 % z ročných tržieb spoločnosti Cisco vo výške 20 miliárd dolárov.

Táto stratégia fungovala skvele, kým sa bublina nafukovala. Keď však prišiel krach v telekomunikačnom sektore, riziká sa stali ťažšie ignorovateľnými. Ako vyplýva z interných dokumentov, spoločnosť Cisco do začiatku roka 2001 nahromadila záväzky z finančného lízingu vo výške 1,3 miliardy dolárov u 735 zákazníkov, z čoho 233 miliónov dolárov pripadalo na vysoko rizikových dlžníkov.

To, čo sa javilo ako šikovný trik na naštartovanie rastu a nafúknutie dopytu, sa nakoniec ukázalo ako tvrdá lekcia, že financovanie zákazníkov nie je skutočný dopyt.

Prečítal som množstvo článkov a analýz na tému bubliny v AI. Väčšina argumentov bola postavených na čiernych labutiach v týchto oblastiach:

• makroekonomický cyklus

• geopolitické riziká

• príliš veľké investície na príliš rýchle odpisy technológií

• zacyklenosť dodávateľsko-odberateľského reťazca

• podobná zacyklenosť vo financovaní kapitálových výdajov

V minulom diele tejto série sme sa pozreli na makroekonomický cyklus v spojitosti s príliš veľkými investíciami.

Dnes sa pozrieme na zacyklenosť dodávateľsko-odberateľského reťazca. Stámiliardové objednávky vo výkazoch Nvidie, Meta, Alphabet, Microsoft, Amazon a Oracle sú mnohokrát tie isté peniaze vykázané nespočetnekrát v zložitej spleti prepojení. Poďme to spolu trochu rozpliesť, garantujem vám, že to bude výživné.

Som analytik, nie investičný poradca. Tento článok slúži výlučne na vzdelávacie účely a nepredstavuje finančné poradenstvo.

Úvod

V rokoch 1998, 1999 a na vrchole internetového boomu v roku 2000 si spoločnosť Cisco udržiavala veľmi rozmanitú zákaznícku základňu, pričom žiadny jednotlivý zákazník neprekročil 10 % čistého obratu.

Naopak, súčasný rast spoločnosti NVIDIA poháňaný umelou inteligenciou odhaľuje zásadne odlišný profil rizika. Údaje ukazujú, že štyria najväčší zákazníci spoločnosti NVIDIA teraz tvoria 61 % jej tržieb, čo je v ostrom kontraste s érou dot-com spoločnosti Cisco, kde boli tržby rozložené tak, že žiadny jednotlivý subjekt neprekročil hranicu 10 %.

Ekonomické bubliny sa často posudzujú nielen podľa ich rozsahu, ale aj podľa šírky ich základov. Kým infraštruktúra dot-comu spočívala na širokej základni rôznorodých kupujúcich, súčasný cyklus umelej inteligencie stojí na nebezpečne úzkych pilieroch.

Na konci 90. rokov to bol internet, teraz to je umelá inteligencia - transformatívna inovácia, od ktorej sa očakáva, že prevráti odvetvia od zdravotníctva cez financie až po zábavný priemysel.

Malá skupina technologických gigantov je lídrom na trhu, podobne ako niekoľko veľkých víťazov viedlo rast na konci 90. rokov. Vtedy Wall Street dal týmto lídrom prezývku „štyria jazdci„ – Cisco, Intel, Dell a Microsoft.

Dnešný trh je podobne nevyvážený: „Sedem statočných“ spoločností: Apple, Microsoft, Alphabet (Google), Amazon, Meta (Facebook), Tesla a Nvidia tvoria viac ako 30 % hodnoty indexu S&P 500.

Spoločnosť Nvidia v septembri 2025 oznámila, že investuje 100 miliárd dolárov do spoločnosti OpenAI s cieľom vybudovať dátové centrá, ktoré – ako ste už asi uhádli – budú fungovať na grafických procesoroch (GPU) spoločnosti Nvidia (NVDA). Aha, a spoločnosť Oracle (ORCL) chce tiež vybudovať výpočtové kapacity založené na NVDA GPU.

Kreatívne financovanie sa rýchlo šíri - dodávatelia financujúci svojich vlastných klientov, kruhové zmluvy započítavané do tržieb dvakrát, opčné listy vymieňané za nákupy — to všetko sú klasické príznaky nadšenia v závere hospodárskeho cyklu.

V tomto zmysle má analógia s internetovým boomom svoje klady aj zápory: internet premenil svet, no trvalo roky, kým z neho investori mohli spoľahlivo zarábať.

Aktivujte *chybu s nekonečnými peniazmi*

Je to obrovský systém na presúvanie peňazí. Stačí sa pozrieť na OpenAI – mali tržby 12–15 miliárd dolárov a stratili 4 miliardy. Verejne vyzbierali 40 miliárd dolárov. Potom s tým prídu za Larrym Elisonom a povedia: „Hej, Larry, chceme výpočtový výkon na GPU.“ Larry im povie: „Skvelé, investujem a vy potom túto investíciu miniete na cloudovú infraštruktúru Oracle GPU vo výške 100 miliárd ročne počas nasledujúcich 4–5 rokov (alebo 20–25 miliárd ročne).“

V podstate ide o cyklus, v ktorom si v tomto prípade OpenAI získa významných investorov, ktorí disponujú prostriedkami potrebnými na ďalší rast a následne pomocou ich finančných prostriedkov nakúpi vlastný hardvér, čím v podstate zvýši hodnotu.

Oracle/Larry financujú OpenAI –> OpenAI nakupuje služby Oracle Cloud Compute –> Akcie Oracle idú hore –> Viac peňazí na hardvér, lebo to investorom vyhovuje –> ďalšie záväzky zo strany OpenAI –> OpenAI získava ďalšie investície od tých istých ľudí. A tak stále dookola.

V tomto prípade spoločnosť Nvidia rada investuje a pumpuje peniaze do každého, kto kupuje jej čipy. CoreWeave síce uzavrela obrovskú zmluvu na hardvér od Nvidie v hodnote vyše 6 miliárd dolárov, ale zároveň Nvidia vlastní veľký podiel v spoločnosti CoreWeave a v mnohých startupoch v pokročilejšej fáze, ktoré tento hardvér využívajú.

Ako Eliott Brown a Robbie Whelan z WSJ uviedli: Konzultanti zo spoločnosti Bain & Co. odhadli výšku investície na pokrytie výdavkov na infraštruktúru umelej inteligencie do roku 2030 na 2 bilióny dolárov. Pre porovnanie, je to viac ako súhrnné príjmy v roku 2024 spoločností Amazon, Apple, Google, Microsoft, Meta a Nvidia dohromady. Čo je viac ako päťnásobok veľkosti celého svetového trhu so softvérom.

Tento cyklus sa neustále opakuje. Dalo by sa to nazvať financovaním zo strany dodávateľa. Nie som dosť starý na to, aby som zažil dotcomovú bublinu, ale tí ktorí ju zažili vedia, že financovanie zo strany dodávateľa nemá práve najlepšiu povesť.

Človek si môže položiť otázku: „Odkiaľ sa berie zisk z toho všetkého? Len od akcionárov, ktorí investujú?“

Spoločnosť Nvidia musí vyrábať hardvér. Oracle ho musí kúpiť a zabudovať do ďalšieho hardvéru. OpenAI ho musí kúpiť a zaplatiť náklady na energiu, a to všetko pravdepodobne bez toho, aby generovala veľký, ak vôbec nejaký zisk. Pre tých, ktorí sa už v tejto 300-miliardovej dohode stratili, pokúsim sa to všetko vysvetliť, pretože je veľmi ľahké sa vo všetkých tých detailoch stratiť.

Neexistujúce čísla

Musíte si uvedomiť, že tieto čísla jednoducho neexistujú.

Predstavme si, že OpenAI chce vybudovať dátové centrum za 100 miliárd dolárov.

Najväčšiu časť nákladov tvorí výpočtová technika:

• Výpočtový výkon v hodnote 80 miliárd dolárov (spoločnosť NVDA má v tejto oblasti 75-percentnú maržu)

• Ostatné - „skutočné“ produkty s nižšou maržou vo výške 20 miliárd dolárov (prevádzkovateľ dátového centra má na nich 50-percentnú maržu)

Na udržanie tejto ilúzie stačí v skutočnosti len 30 miliárd dolárov. Zvyšné peniaze sa v skutočnosti nikdy nepoužili. Objavujú sa síce vo finančných výkazoch, ale v skutočnosti sa len presúvajú od spoločnosti Nvidia (ako investícia) cez OpenAI (ako spoločný podnik) k spoločnosti Oracle (na nákup hardvéru) a späť k spoločnosti Nvidia.

Ak máte takýto ekonomický systém, máte akúsi motiváciu zabezpečiť, aby mali všetci vysoké marže: práve to investorom ukazuje rastúce tržby.

Samofinancovanie

Ak to ešte neviete, dopyt po grafických kartách sa financuje sám.

Spoločnosť NVDA doslova predáva grafické procesory sama sebe (a to v doslovnom zmysle, nie len ako rečnícky obrat, keďže NVDA teraz vlastní časť spoločnosti, ktorá tieto čipy nakupuje).

Na vertikálnej integrácii nie je nič zlé, zvyšuje efektívnosť odvetvia. Problémom však je, do akej miery sa účtovníctvo stáva zavádzajúcim – pozrite sa na nasledujúci príklad.

• Spoločnosť NVDA vykazuje ako výnos celú cenu týchto čipov, rovnako ako keby boli predané úplne nezávislej tretej strane

• Spoločnosť OpenAI využíva tieto čipy na poskytovanie služby ChatGPT používateľom: väčší výpočtový výkon = lepšie služby = viac platiacich používateľov = rastúce tržby

• Hodnota spoločnosti OpenAI stúpa, čo spoločnosti NVDA pri nasledujúcom umiestnení akcií umožňuje vykázať zisky z investícií v trhovej hodnote

Porovnajte to s prípadom, keď spoločnosti NVDA a ChatGPT podávajú správy ako jedna spoločnosť:

• Sú to len tri body: náklady spoločnosti NVDA na výrobu čipov, nárast aktív spoločnosti NVDA vďaka vlastníctvu týchto čipov a zisky spoločnosti NVDA od používateľov ChatGPT.

Medzi spôsobom, akým sa o týchto dvoch prípadoch informuje, je jasný rozdiel, hoci ide v podstate o to isté. Opäť platí, že na tejto vertikálnej integrácii nie je nič zlé, ale od organického rastu sa to dosť líši.

Dobre, už som o tejto dohode hovoril dosť, ale zatiaľ som nespomenul Microsoft, spoločnosť, ktorá vlastní veľkú časť OpenAI. Ako to ovplyvní ich? Bude to pre nich prínosom, alebo nie?

Na Microsoft to nemá žiadny väčší vplyv. Microsoft je tak zahltený dopytom, že si prenajíma kapacity od poskytovateľov cloudových služieb.

Ako to vidím ja: Spoločnosť Nvidia sa snaží predĺžiť cyklus investícií do majetku a vyhnala ceny hyperscalerov nahor. Majú viac peňazí, než dokážu minúť, takže môžu rovnako dobre podporiť hyperscalera, ktorý sa momentálne nezaujíma o dosahovanie zisku a je odhodlaný minúť čo najviac na dosiahnutie čo najväčšieho podielu na trhu. Teraz pocítia tlak spoločnosti ako Microsoft, Amazon, Google, Meta, xAI a budú sa snažiť minúť ešte viac, aby zostali konkurencieschopné. Samozrejme, väčšina týchto výdavkov pôjde spoločnosti Nvidia.

Ďalšou výhodou pre spoločnosť Nvidia je, že môže profitovať z rastu hodnoty svojho nového podielu v spoločnosti OpenAI. Získavate teda viac objednávok na grafické karty, zvyšujete dopyt zo strany zákazníkov a zároveň profitujete z rastu hodnoty svojho podielu.

Ak to nevieš postaviť, kúp si to

V súťaži o nadvládu v oblasti generatívnej umelej inteligencie niektoré veľké technologické firmy vyvíjajú vlastné systémy umelej inteligencie, zatiaľ čo iné ich nakupujú. Niektoré dokonca robia oboje naraz.

Na väčšine dohôd, ktoré uzavreli, je však niečo zvláštne. Spoločnosti ako Meta, Microsoft, Amazon, Google a Nvidia sa prostredníctvom strategických investícií, exkluzívnych partnerstiev a získavania talentov hlboko zakoreňujú v ekosystéme umelej inteligencie. Tieto dohody síce nevedú až k formálnym prevzatiam, ich ekonomický dopad sa však v konečnom dôsledku nedá odlíšiť od úplnej kontroly.

Tento nový prístup, ktorý analytici označujú ako „akvizície bez akvizícií“, je navrhnutý tak, aby obišiel protimonopolné právo. Cieľom je vyhnúť sa pozornosti regulačných orgánov prostredníctvom transakcií, ktoré technologickým gigantom umožňujú zabezpečiť si privilegovaný prístup k základným modelom umelej inteligencie, kľúčovým dátovým tokom a špičkovým výskumným odborníkom.

Taktiky, ktoré dnešní technologickí giganti využívajú na tiché upevňovanie moci v sektore umelej inteligencie, nie sú bezprecedentné. Pred viac ako storočím bol John D. Rockefeller priekopníkom podobných stratégií počas rozmachu spoločnosti Standard Oil, kde často získaval spoločnosti bez formálnej právnej dokumentácie prostredníctvom tichých partnerstiev, ústnych dohôd a dôveryhodných sprostredkovateľov.

Meta

Spoločnosť Meta nedávno oznámila Investícia vo výške 14,8 miliardy dolárov do spoločnosti Scale AI, v rámci ktorého došlo k prijatiu generálneho riaditeľa startupu zaoberajúceho sa označovaním dát.

Na papieri, Spoločnosť Meta kúpila 49-percentný podiel bez hlasovacieho práva v spoločnosti Scale. V praxi však získali exkluzívny prístup k dátovému kanálu spoločnosti Scale.

Štruktúra tejto dohody znamenala, že spoločnosť Meta sa mohla vyhnúť formálnym náležitostiam fúzie a zároveň dosiahnuť mnohé zo strategických výhod.

Z hľadiska antitrustu táto transakcia vyvoláva obavy v viacerých rovinách: de facto kontrola, obmedzenie prístupu k vstupným zdrojom, konsolidácia talentov, riziko koordinácie a upevnenie dominantného postavenia. Aj keby regulačné orgány transakciu nakoniec zablokovali, spoločnosť Meta už mohla dosiahnuť strategické víťazstvo tým, že narušila činnosť konkurentov a získala vhľad do fungovania spoločnosti Scale. Spoločnosti OpenAI, xAI, Google a Microsoft už obmedzili alebo pozastavili spoluprácu so Scale AI, pričom ako dôvod uvádzajú riziká v oblasti ochrany osobných údajov a otázky týkajúce sa konfliktu záujmov. Meta tak spôsobila niekoľkomesačné meškania a narušila kritické pracovné postupy svojich konkurentov, čo ich pravdepodobne mohlo stáť miliardy.

Amazon, Google a samonapĺňajúca sa slučka spoločnosti Nvidia

Spoločnosti Amazon a Google investovali miliardy dolárov do startupu Anthropic, ktorý stojí za rodinou modelov Claude. Na oplátku je Claude hosťovaný na platformách AWS a Google Cloud, čo vyvoláva obavy zo závislosti na cloude a preferenčného prístupu.

Spoločnosť Nvidia medzitým získala majetkové podiely v desiatkach startupov zameraných na umelú inteligenciu, pričom tieto investície spojila s prednostným prístupom k hardvéru, podporou pre vývojárov a možnosťami spoločného marketingu.

Investičná stratégia spoločnosti Nvidia vytvára samonapĺňajúci sa kruh: financuje spoločnosti, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou zakúpia jej produkty a tým si zabezpečuje trvalý dopyt po svojom hardvéri. Táto dvojitá úloha vyvoláva otázky týkajúce sa konfliktu záujmov a spravodlivých trhových praktík. Preferenčné zaobchádzanie môže narúšať hospodársku súťaž a to nie preto, že by Nvidia určitým konkurentom úplne odopierala prístup, ale preto, že prostredníctvom svojho vplyvu na kapitál a dodávateľský reťazec nenápadne formuje podmienky na trhu.

Finančné prostriedky spoločnosti Nvidia ešte viac posilňujú jej produktovú prevahu. Jej investície do umelej inteligencie a partnerstvá zahŕňajú takmer všetky významné spoločnosti, vrátane OpenAI, xAI, Perplexity a desiatok ďalších. Okrem týchto taktických spojenectiev vytvárajú platforma CUDA a hardvérovo-softvérový ekosystém spoločnosti Nvidia silnú závislosť od jej produktov.

Slon, o ktorom sa nehovorí... Anthropic. Zreteľná absencia spoločnosti Anthropic v alianciách spoločnosti Nvidia, jej záväzok trénovať ďalší model Claude na čipoch Trainium od Amazonu a rozšírenie na jeden milión jednotiek Google TPU sú najvýraznejším signálom, že špičková umelá inteligencia nepotrebuje Nvidiu.

Celkovo vzaté, dopyt po čipoch stále prevyšuje ponuku a spoločnosť Nvidia je najväčším a najsilnejším dodávateľom s obrovskými finančnými rezervami a jedinečným produktom. Začíname však pozorovať náznaky väčšej diverzifikácie.

Od prelomového objavu DeepSeek na začiatku roka 2025 medzi investormi narastá obava, že hoci dosiahnutie prelomových výsledkov v oblasti umelej inteligencie môže byť mimoriadne nákladné, nové modely (po ich vytvorení) sa dajú pomerne ľahko kopírovať. To znamená, že v blízkej budúcnosti nemusí existovať žiadna dominantná spoločnosť v oblasti umelej inteligencie a že toto odvetvie by mohlo namiesto toho zostať mimoriadne konkurenčné s veľmi malou silou na cenotvorbu.

Šum

Počas všetkého tohto boomu sa zdá, že oznámenia sú plné veľkých titulkov, ale chudobné na obsah:

100 miliárd dolárov od Nvidie? Je to len predbežná dohoda.

Zmluva OpenAI v hodnote 300 miliárd dolárov? Platnosť nadobudne až v roku 2027.

„Objednávky“ spoločnosti Oracle v hodnote 317 miliárd dolárov? Nemajú veľký význam, keďže tržby ešte neboli realizované.

Otázka neznie, či umelá inteligencia vyvolá revolúciu v jednotlivých odvetviach. Samozrejme vyvolá. Skutočnou otázkou je, či tieto megatransakcie odrážajú skutočný dopyt, alebo ide o snahu o získanie neexistujúcej hodnoty. Tentoraz sa to určite nezopakuje… však?

Investície do technológií sa stávajú čoraz viac začarovaným kruhom. Musíme sa zamyslieť nad tým, kedy sa to celé premení na domček z kariet, kde zlyhanie v jednej časti predstavuje vážne riziko, že sa to ako lavínový efekt prenesie na celý sektor.

V podstate to tak musí byť, keďže nedošlo k žiadnej revolučnej zmene paradigmy či technologickému prelomu na úrovni objavenia a vývoja tranzistora a pozitívna ekonomická spätná väzba vyplývajúca z jeho vynálezu sa postupne rozpadá. Kapitál potrebný na dosiahnutie ďalších ziskov je pomerne veľký a tieto veľké organizácie sa v podstate musia spojiť medzi sebou a v prípade USA, ktoré zvyčajne uctievajú voľný trh, dokonca aj s vládou, aby v tomto bode dosiahli akýkoľvek pokrok.

Od zavedenia integrovaných obvodov ekonomiku poháňalo absurdné tempo technologického pokroku. V súčasnosti sa do nej vlievajú hlúpe – naozaj hlúpe – sumy peňazí, ktoré udržujú ekonomiku nad vodou, ale to jednoducho nie je udržateľné. Subjekty, ktoré disponujú takýmito prostriedkami a majú záujem sa do toho zapojiť, sa dajú v podstate spočítať na prstoch dvoch rúk.

Takto vzniká „kolotoč“. Každé kolo financovania musí byť práve také veľké aby predĺžilo finančnú rezervu o ďalších 18 až 24 mesiacov. Nasledujúce kolo financovania si potom vyžiada ešte vyššie ocenenia, aby sa zabránilo zníženiu podielu súčasných investorov. Aby boli tieto ocenenia opodstatnené, musí daný startup preukázať dostatočný pokrok. V prípade startupov v oblasti umelej inteligencie to znamená zrýchlenie výdavkov na výskum, produkty a/alebo rozvoj trhu. Takéto zrýchlenie nevyhnutne rýchlejšie spotrebuje novo získaný kapitál a skracuje časový priestor pre ďalšie kolo financovania.

Zdá sa, že Nvidia je tu hlavnou témou – svojím spôsobom financovania takmer všetkého, čo súvisí s umelou inteligenciou, funguje ako centrálna banka. Veď predsa hovoríme o spoločnosti s najvyššou trhovou kapitalizáciou na svete. Cena akcií spoločnosti Nvidia vzrástla približne o 4 300 % za päť rokov až do roku 2024 – závratný vzostup, ktorý „vyvolané spomienky“ v porovnaní s nárastom spoločnosti Cisco o približne 4 500 % v priebehu piatich rokov pred dosiahnutím vrcholu v roku 2000.

Poďme si spoločne prejsť model financovania CoreWeave a iných neocloudov. Pozrime sa na nekonečné odpisy, ktorými ručia za pohľadávky. Predstavme si Sama Altmana ako najúspešnejšieho kúzelníka na scéne. A spojme to s dopadom na makroekonómiu. Zábava nekončí, kolotoč sa len roztáča.

Read more

Práve čítate tretiu kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Prvú kapitolu nájdete tu

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Vysvetlili sme si nekonečný horizont a smerovanie pomocou duše. To sú princípy, ktoré budeme ďalej aplikovať. Možno ste si všimli, že som mnoho úvah zovšeobecnil. Teraz ich chcem priblížiť realite.

Náš svet je zložitý. Krajšie slovo je možno komplexný, ale zdá sa mi, že toto slovo mierne evokuje, že sa fungovanie sveta dá obsiahnuť, pochopiť.

To odmietam.

Odmieta to každý kto dokáže pristúpiť k problémom nášho sveta s pokorou. To je dôvod prečo používam toľko prirovnaní. Neverím, že náš slovník dokáže popísať procesy, ktoré chcem vyjadriť.

Ak túto pokoru nemáte, skúste si naštudovať dodávateľské reťazce ktoréhokoľvek bežného výrobku okolo seba. Ale poctivo, postupujte po jednotlivých molekulách, od ťažby až po finálny produkt. Zaznamenajte každú dobrovoľnú, ale aj nedobrovoľnú transakciu, či reguláciu. Pozrite sa na zložitý energetický systém, ktorý sa pri výrobe využíva. Zamyslite sa nad geopolitikou fosílnych palív a celé si to zasaďte do politickej histórie krajín kde sa dodávateľský reťazec odohráva.

Praskne vám hlava, to vám garantujem.

Ekonomické a politické teórie umožňujú slepému pochopiť vzhľad ruže pomocou hmatu.

Ruža predstavuje reálny svet, skutočnosť.

Pri nahmataní lupienkov určite niektoré poškodíte. Čím má vaša teória menšiu pokoru, tým rýchlejšie kvet zničíte.

Preto sú teórie a štáty, či dokonca civilizácie na nich postavené, také pominuteľné. Buď svoj svet zničia, alebo sa na tŕňoch dopichajú, stratia silu a upadnú. Je to len otázka času a my rátame s večným horizontom.

Čaká ma nemilá úloha. V skutočnosti som ju odkladal niekoľko mesiacov. Chystám sa dotknúť reálneho sveta. Slepou naivitou sa dotknúť ruže. Teória narazí na reálny svet. Na nekonečnom horizonte započne zánik.

Malou útechou mi je možnosť stretnúť sa s inými slepcami, ktorí sú starší, celí dopichaní a ich ruža je už takmer zničená. Ak by som do ringu nevstúpil, nikdy by som sa s nimi nepopasoval. Kritizovať spoza ringu mi príde zbabelé a hlavne nezmyselné. Nevidím nič odvážne na konštatovaní, že ich svet umiera, keď som presvedčený, že je svet zložitý a žiaden slepec ho nedokáže riadiť bez následkov. Či už pre svet, alebo pre svoju ideológiu, či teóriu na ktorej ho postavil.

Demokratické zriadenie je zaujímavé v tom, že spolu súperí a zároveň spolupracuje niekoľko slepcov naraz. Niekedy si navzájom ruže ničia a niekedy si odovzdávajú skúsenosti, ako sa nepichnúť, alebo ružu nepoškodiť.

Celé je to veľmi dynamické, ale zároveň to svet ešte viac komplikuje. Skúmať jedného slepca v totalitnom štáte je oproti tomu prechádzka ružovým sadom. Možno aj preto sú tak rozšírené knižky o nacistickej a komunistickej histórií.

Z duše nenávidím politické kompasy, ktoré sa snažia jednotlivé prúdy zaškatuľkovať. Je to urážka komplexnosti. Jeden si ale pre účel tejto eseje musím vytvoriť. Berte ho prosím s rezervou. Kľudne ako iné prirovnania v tejto knihe. Nežijeme v rozprávke s princom na bielom koni, ktorý práve vdýchol dušu zakliatej krajine v ktorej sa bude žiť dobre naveky.

Správny politický kompas musí mať štyri štvrtiny rozdelené zvislou a vodorovnou osou.

Na zvislej osi je tradícia a na vodorovnej autoritatívnosť.

Nepredstavujte si to v absolutnych pojmoch. Priesečník nie je objektívna nula, ale subjektívny bod, kedy už politický prúd zaraďujeme do inej kategórie. Neexistuje politický prúd bez autoritatívnosti a neexistuje politický prúd bez tradície.

Autoritatívnosťou myslím znižovanie dobrovolných aktov slobodnej vôle jednotlivca popisovaných v predchádzajúcej eseji.

Tradíciou myslím akési abstraktné zasahovanie našich predkov, ktorí sú mnohokrát už po smrti, do politických a ekonomických rozhodnutí.

Môže sa vám to zdať zvláštne, ale o veľkú časť naakumulovaného bohatstva a osvedčených prístupov, ktoré využívame, sme sa nijako nepričinili. Jednoducho sme ho zdedili od predchádzajúcich generácií. Tradícia je akási zotrvačnosť, ktorou splácame tento dlh minulým generáciám. Nehodnotím či to je správne, konštatujem.

Mnoho postupov možno správnych nebolo, ale tiahnu sa s nami zotrvačnosťou mnoho desaťročí. Taktiež nehodnotím či sa jedná o konzervatívnu tradíciu. Tomuto pojmu sa snažím vyhnúť.

Moderní konzervatívci väčšinou konzervujú predchádzajúcu liberálnu politiku, preto som tento pojem z kompasu úplne vyčlenil. Taktiež z klasického, ekonomického liberalizmu 19. storočia sa v dnešnej dobe stala len akási zabudnutá tradícia. Preto je práve tradícia oveľa výstižnejšie slovo.

Každý politický prúd v zrelých demokraciách má v poslednom odbobí spoločného menovateľa. Akoby všetky prúdy boli popichané tŕňmi a rozladené. Ovládli ich len akési zbesilé ideológie, bez štipky pokusu o férovú diskusiu, argumentáciu, či vzájomné načúvanie.

Priekopy sa prehĺbili, boj sa vyostril.

Tradičné autoritárske, alebo aj tradične pomenované ľavicové strany, postavené na hmlystej tradícií niekoľkých desaťročí, prenasleduje osud ľavicových totalitných ideológií, ktoré spustošili takmer celé dvadsiate storočie.

Kde sme to dobačovali, keď sa nám autoritárske strany zdajú byť postavené na tradícií. Veď ešte pred pár desaťročiami to boli najprogresívnešie prúdy, ktoré sa hrdo hlásili k tomu, že žiadnu tradíciu nemajú. Do tejto kategórie zaraďujem aj ultrapravicové strany, ktoré sa nejakým nedopatrením začali nazývať pravicové. Pritom na presadenie svojej politiky používajú autoritu suvénneho postavenia štátu.

Autoritárske, progresívne strany nepostavené na tradícií, experimentujú s novým prístupom, ktorý nie je odskúšaný. Sebavedomie z nich len tak srší. Na prevrátenie sveta naruby nejakú dušu určite potrebujete. Nesúdim. Konštatujem.

Oba tieto autoritárske smery majú spoločného menovateľa: dlh. Tomu sa ešte povenujem. Zaslúži si to.

Takýto prístup môže fungovať len v bohatých krajinách. Čím by ste chceli ručiť za svoj dlh, ak nie ste bohatý? Bez bohatstva prebieha len nekonečný rad prevratov, aké vidíme v štátoch Afriky. Bohatstvo môže byť nad zemou, v podobe naakumulovaných dobrovoľných transakcií, alebo pod zemou, v podobe efektívne využívaných nerastov. Tu sa dostávam k zvyšným dvom skupinám.

Neautoritatívne prúdy nemajú dušu o ktorú by sa mohli oprieť. Respektíve dušu stratili. Síce vytvárajú bohatstvo, ale ich svet vplyvom ekonomických kríz a zložitosti nepretrváva. V kontexte technologického pokroku boli nútené posunúť svoju polohu v kompase ďalej od tradície, ktorá ich udržiavala na žive. Týmto krokom konzervatívne prúdy konzervujú liberálne pozície z minulosti a klasický, ekonomický liberalizmus prestal existovať. Na ich miesto nastupujú autoritárske prúdy pred ktorými sa nemajú ako brániť. Zo slepých sa stávajú slepejší.

Niet východiska.

Politika sa stala bojiskom autoritárskych strán. Z dvoch stán tej istej mince sa stala jediná reálna politická súťaž. Na jednej strane v spolupráci s totalitárskou tradíciou, na druhej bez akejkoľvek tradície. Teoretici boľševickej revolúcie môžu byť na seba hrdí.

Ak s jednou z týchto strán sympatizujete, nemusíte vyplačkávať. Čítajte ďalej, hlbšie do tejto témy už nepôjdem, maximálne z nej vyvodím dôsledky.

Do tejto vojny sa chystám hodiť vidly.

Je nutné zabiť zlaté teľa a opäť prinavrátiť rovnováhu. Ak som vás doteraz nepresvedčil, nerovnováhu v politickom kompase musí vidieť každý.

Toho kto ma bude chcieť zaradiť do jedného z prúdov sklamem. Chcem pomôcť každému z nich.

Na vrchole rímskej republiky sa všetky orgány moci báli nazhromaždiť príliš veľa politických síl. Báli sa, že keď ich nahradí niekto z druhej strany barikády, tak im to bude na škodu. Takýto strach je mimoriadne zdravý. Žiaľ v dnešnom systéme nenastane.

Musíme sa na ružu pozrieť úplne iným pohľadom. Síce sme slepí, ale namiesto osamoteného hmatu môžeme zapojiť čuch, sluch, či dokonca chuť. Musíme urobiť syntézu vo väčšom detaile. Zastavíme sa a rozmeníme si moc na drobné časti. Pred tým sa však pozrieme na následky. Chcem vás trochu vystrašiť. Nech ste v strehu.

Share Zlaté teľa musí zomrieť

Prvú kapitolu nájdete tu

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Určite by som podľa novinových titulkov nerobil unáhlené investičné rozhodnutia. V komoditách sa deje totiž niečo oveľa väčšie a dlhodobejšie ako krátkodobý “vojnový šok”. Ale ak chcete “ropnú tézu”, na konci tohto článku ju dostanete. Táto séria bude na pokračovanie, kde sa pozrieme na komodity (a ťažiarov), ktoré mám v portfóliu.

Podľa môjho názoru prechádzajú globálne akciové trhy zásadnou zmenou režimu. Prechádzame z cyklu charakterizovaného hojnosťou softvéru a škálovateľnosťou s nízkymi kapitálovými nákladmi do novej éry charakterizovanej fyzickým nedostatkom, kinetickým trením a priemyselným zbrojením.

Som analytik, nie investičný poradca. Tento článok slúži výlučne na vzdelávacie účely a nepredstavuje finančné poradenstvo.

Úvod

Počas posledných dvadsiatich rokov prevládajúca ortodoxná investičná teória uprednostňovala “nehmotnú ekonomiku“: ako sa bežne hovorí, bity pred atómami, platformy pred závodmi a globalizovaná efektívnosť pred suverénnou nadbytočnosťou.

Toto obdobie sa opieralo o dva základné axiómy.

Po prvé, že fyzická vrstva ekonomiky (energia, materiály, výroba) bola komoditizovanou utilitou, ktorá by zostala lacná a bezproblémová.

Po druhé, že geopolitická integrácia by zabránila konfliktom veľmocí, čo by umožnilo optimalizovať dodávateľské reťazce čisto z hľadiska nákladov, a nie bezpečnosti.

Oba axiómy boli vyvrátené.

Vstupujeme do cyklu “kinetického trenia“. Táto nová realita je poháňaná zrážkou troch neodolateľných síl, ktoré neskôr rozdelím na dynamiku na strane dopytu a ponuky. V jej jadre však máme:

• Fyzikálne limity výpočtov: Revolúcia v oblasti umelej inteligencie už nie je obmedzovaná kódom (ak vôbec niekedy bola). Je obmedzovaná odvodom tepla, latenciou prepojení a hustotou výkonu. Vidíme to všade: digitálny svet naráža na fyzickú prekážku.

• Zmena paradigmy vo svetovom obchode: Globálny konsenzus o voľnom obchode sa rozpadol na konkurenčné priemyselné bloky. Kontroly vývozu, ako napríklad čínske obmedzenia týkajúce sa galia, germánia a antimónu, premenili tieto prvky na kritické prvky národnej bezpečnosti.

• Remilitarizácia priemyselnej základne: Jeden údaj - vyčerpanie zásob západnej munície na Ukrajine a na Blízkom východe odhalilo katastrofálnu atrofiu v dodávateľskom reťazci obranného priemyslu. To si vyžaduje viacročnú, kapitálovo náročnú obnovu kapacít v oblasti “energetiky“ (chemikálií, ktoré zabezpečujú fungovanie zbraní).

Aké sú teda hlavné faktory dopytu, ktoré budú formovať nasledujúce roky?

Pohľad zo strany dopytu:

Vojny a zbrane

Už sme boli svedkami všeobecného zbrojenia po celom svete. Akcie obranných spoločností vykazujú rastúci trend. Nemyslím si, že by sa tento trend mal spomaliť, ale pozrime sa na dva konkrétne príklady.

Konflikt na Ukrajine a rastúce napätie v Tichomorí odhalili hlbokú zraniteľnosť západného obranného priemyslu: energetiku. Ide o špecializované chemikálie, ktoré poháňajú rakety a odpália hlavice.

Žiadna iskra, žiadna strela

Každá guľka a delostrelecký granát potrebuje malú iskru, aby odpálila hlavnú nálož. Táto iskra pochádza zo zápalky, malého chemického zapaľovača na spodnej strane náboja. Predstavte si to ako zapaľovaciu sviečku v motore vášho auta. Bez iskry nedôjde k spaľovaniu.

Pri štandardnom priemyselnom základnom nátere sa používa styfnát olova a chemická látka nazývaná trisulfid antimónu. USA nemajú žiadnu domácu produkciu antimónu. Desiatky rokov ho nakupujú z Číny. V rokoch 2024/2025 však Čína začala obmedzovať vývoz. Prvým krokom pri výrobe náboja je teraz kontaktovanie dodávateľa, ktorý nemusí chcieť predávať západným krajinám.

Čo spôsobuje let rakiet

Teraz sa poďme baviť o raketách. Moderné rakety používajú pevné raketové motory (SRM). SRM si môžete predstaviť ako rúrku so starostlivo namiešaným palivom, ktoré horí kontrolovaným spôsobom a vytvára ťah. Kľúčová zložka? Oxidant nazývaný perchlorát amónny. Ten umožňuje palivu horieť bez potreby vonkajšieho vzduchu.

Problémom je opäť to, že dodávateľský reťazec pre vojenské AP je šokujúco úzky. Často hovoríme o jednom kvalifikovanom západnom dodávateľovi. Jednom. Ak má tento dodávateľ problémy alebo ak dopyt rastie rýchlejšie ako kapacita, nie sú k dispozícii žiadne Javeliny. Žiadne GMLRS. Žiadne štandardné rakety. Celý arzenál presných úderov závisí od jednej chemikálie s jedným zdrojom.

Umelá inteligencia

Súčasný vývoj umelej inteligencie je pri existujúcich hardvérových architektúrach neudržateľný. Vzhľadom na to, že veľké jazykové modely smerujú k stále väčšiemu počtu parametrov, hlavné úzkoprofilové miesto sa presunulo z výpočtov GPU do iných oblastí, ako sú prepojenia (prenos dát medzi čipmi musí byť extrémne rýchly), ako aj pokročilé balenie, kde sa odvod tepla a hustota tranzistorov stávajú záväznými obmedzeniami.

Začnime s podkladmi pre balenie čipov

Materiálová vrstva, na ktorú sa čip montuje predtým, ako sa integruje do väčšieho systému. V súčasnosti je najčastejším riešením organický podklad (často označovaný ako podklad na báze ABF). V čom je teda problém?

Keďže grafické procesory sú stále väčšie (potrebujú viac pamäte), viac sa zahrievajú. Toto teplo spôsobuje deformáciu plastu. Keď sa doska deformuje, dochádza k prerazeniu malých spájkovacích spojov medzi čipom a doskou.

Existuje aj druhý problém

Plast má v porovnaní so silikónom nerovný povrch. Táto nerovnosť obmedzuje, ako tesne môžete stlačiť drôty vedľa seba. Je to ako keby ste sa pokúšali nakresliť jemné čiary na brúsny papier v porovnaní s hladkým sklom.

Aké je teda riešenie? Sklenené substráty.

Odvetvie sa orientuje na technológiu Glass Core Technology. Sklo ponúka vynikajúcu rovinnosť (celková odchýlka hrúbky menej ako 5 µm) a oveľa väčšiu tepelnú stabilitu. Existujú ďalšie technické dôvody, prečo je tento prístup lepší, ale stačí povedať, že v najbližších rokoch uvidíme významný rozvoj tejto technológie.

Prenos dát cez medené vodiče generuje teplo. Je to jednoduchá fyzika: elektrický odpor. S rastúcou rýchlosťou prenosu dát sa strata signálu cez meď stáva nepoužiteľnou na väčšie vzdialenosti. Nakoniec sa správa nedostane na miesto určenia.

Aké je teda riešenie? Nahradiť elektróny svetlom.

Odvetvie prechádza na technológiu Co-Packaged Optics (CPO). Namiesto toho, aby sa elektrické signály posielali po medených vodičoch a niekde na trase sa prevádzali na svetlo, sa optický motor (laser a modulátor) umiestni priamo na balík GPU. Elektróny sa priamo pri zdroji menia na fotóny. Odtiaľ sa svetlo šíri cez sklené vlákna s lepšou latenciou.

Ale to nie je všetko, kremík nedokáže efektívne produkovať svetlo. Pre lasery potrebujete iný materiál, a tu prichádza na rad fosfid india (InP).

V každom prípade ide o dva príklady, kde hardvérová technológia pre umelú inteligenciu naráža na svoje limity a súčasné riešenia sa stretávajú s rôznymi prekážkami, čo vytvára príležitosti pre investorov.

Jadrová energia

Veterná a solárna energia rýchlo rastú, ale zaberali by veľa priestoru a negenerujú energiu nepretržite. Medzitým sa všade budujú dátové centrá s umelou inteligenciou, ktoré potrebujú obrovské množstvo energie nepretržite.

Sieť teda potrebuje energetickú hustotu. A najhustejším zdrojom energie, ktorý máme, je jadrová energia.

Novou stávkou sú malé modulárne reaktory (SMR). Ide o kompaktné, továrensky vyrobené reaktory, ktoré môžu byť umiestnené bližšie k miestam, kde je potrebná energia. Predstavte si ich ako odpoveď jadrovej energetiky na flexibilitu elektrární na zemný plyn, ale bez emisií.

Problém s palivom

Tradičné veľké reaktory pracujú na nízko obohatenom uráne (LEU), kde asi 3–5 % uránu tvorí štiepny izotop U-235. To stačí na udržanie reakcie vo veľkom reaktore s veľkým objemom paliva.

SMR sú menšie. Aby ste dosiahli rovnaký energetický výstup z kompaktného jadra, potrebujete koncentrovanejšie palivo. Niektoré konštrukcie môžu fungovať na konvenčnom LEU, ale mnohé pokročilé konštrukcie vyžadujú palivo s vyšším obsahom uránu, bežne vysokovýkonný nízko obohatený urán (HALEU), obohatený na 5 % až 20 %.

Vážna prekážka

Kto teda vyrába HALEU? Rusko. Konkrétne spoločnosť Tenex kontroluje väčšinu celosvetovej komerčnej kapacity HALEU. USA majú prakticky nulovú kapacitu.

V dôsledku zákazu dovozu ruského uránu sa západní vývojári malých modulárnych reaktorov (SMR) ocitli v zložitej situácii. Navrhli reaktory. Získali kapitál. Majú však ťažkosti so zabezpečením paliva, pretože domáca kapacita USA sa stále buduje. To je úzkoprofilové miesto.

Čo s tým?

Doposiaľ sme sa pozreli na tri sektory, ktoré sa stávajú silnými hnacími silami dopytu, niekedy pre tie isté špecializované komponenty alebo materiály. Tam, kde vidíte prekrývanie, kde umelá inteligencia, obrana, vesmír a energetika ťahajú za rovnaké dodávateľské reťazce, môžete vidieť masívny rast tržieb a cenovej sily.

To sú situácie, ktoré ma zaujímajú. Spoločnosti, ktoré sa nachádzajú na križovatke dopytu z týchto rýchlo rastúcich sektorov.

Teraz však pridajme ešte jednu zložku: čo sa stane, keď sa explozívny dopyt stretne s obmedzenou ponukou?

Komoditný supercyklus na strane ponuky

Posledný veľký objav ropy v USA sa udial v čase, keď iPhone ešte neexistoval.

Posledný schválený projekt na výstavbu huty na spracovanie medi v USA pochádza z roku 1971 a nikdy nebol realizovaný.

Napriek tomu každá Tesla, ktorá zíde z montážnej linky, spotrebuje 82 kilogramov medi, každé dátové centrum, v ktorom je umiestnený ChatGPT, spotrebuje tony tohto červeného kovu a ten skvelý MacBook, na ktorom píšem tieto riadky obsahuje stopy 30 rôznych minerálov, na ktoré nikto nemyslí.

Toto bol investičný paradox pre rok 2025: zatiaľ čo akcie technologických spoločností s vysokým rastom sa obchodovali za nebotyčné násobky, fyzické materiály, ktoré umožňujú našu digitálnu budúcnosť, sa obchodovali za 50-ročné minimá v porovnaní s indexom S&P 500, čo je rozdiel, aký sme nevideli od roku 1971, keď Nixon opustil zlatý štandard, tesne predtým, ako komodity začali jeden z najväčších býčích trendov v histórii.

Tento graf ukazuje, ako lacné alebo drahé boli komodity (ako ropa, kovy a plodiny) v porovnaní s akciovým trhom od začiatku 70. rokov. Keď krivka stúpa, komodity sú drahé v porovnaní s akciami, ako napríklad počas ropnej krízy v 70. rokoch, vojny v Perzskom zálive v roku 1990 a finančnej krízy v roku 2008. Keď krivka klesá, komodity sú lacné v porovnaní s akciami, ako napríklad na začiatku 70. rokov, počas dot-com boomu na konci 90. rokov a na začiatku 20. rokov 21. storočia.

Fyzika nedostatku sa stretáva s psychológiou zanedbávania

Pozrite sa na graf vyššie. Trh oceňuje (relatívne) komodity tak, ako keby ponuka bola nekonečná a dopyt upadal.

Prečo všetci zrejme ignorujú tieto čísla?

Behaviorálne financie by mohli ponúknuť odpoveď: predsudok aktuálnosti vychoval celú generáciu, ktorá verí, že technologické akcie môžu len rásť, zatiaľ čo komodity môžu len klesať. Typický správca portfólia je poznačený slabými výsledkami komodít v rokoch 2011–2020.

Napriek tomu fyzikálne zákonitosti vyčerpania zdrojov dodávajú tejto nesprávnej cenovej politike naliehavosť. Na rozdiel od softvéru, ktorého cena sa dá neobmedzene zvyšovať pri takmer nulových marginálnych nákladoch, každý barel spálenej ropy je navždy stratený a každé kilo vyťaženého medi zvyšuje entropiu zostávajúcich ložísk.

„Za posledných 30 rokov došlo k poklesu priemerného obsahu medi v rude približne o 35 %. Ruda ťažená v súčasnosti obsahuje zvyčajne 1 % alebo menej medi, na rozdiel od situácie pred 150 rokmi, keď obsah medi v rude zvyčajne presahoval 5 %. Tento pokles obsahu medi v rude zvyšuje náklady na ťažbu a spracovanie.“

Môže teda technológia prekonať druhý zákon termodynamiky?

Tanec na sopke nedostatočných investícií

Môžete namietať, že stále máme čas a že ak bude dopyt, investície prídu samy. Nie tak rýchlo. Nová meďová baňa zvyčajne potrebuje 23 až 24 rokov od objavenia po prvú ťažbu a stojí miliardy. Iné nerasty nie sú o moc rýchlejšie: niklové bane v priemere okolo 17,5 roka, zlaté bane zvyčajne 15 až 16 rokov a dokonca aj nové projekty na ťažbu lítia (najmä na báze soľanky) môžu trvať až 10 rokov, kým dosiahnu ťažbu.

Kapitál, ktorý mohol v posledných rokoch financovať tieto projekty, sa namiesto toho zameral na rýchle zisky z oceňovania softvéru.

Podľa niektorých odhadov bude ťažobný a hutnícky priemysel musieť v priebehu nasledujúcich 15 rokov investovať 1,7 bilióna USD, aby zabezpečil dostatočné zásoby medi, kobaltu, niklu a iných dôležitých kovov, avšak kapitálové výdavky 30 najväčších ťažobných spoločností v roku 2024 v skutočnosti klesli o 1,8 %.

Toto chronické podinvestovanie vytvorilo časovanú bombu v dodávkach: do roku 2030 čelí meď deficitu vo výške 8,9 milióna ton, trhy s lítiom predpokladajú deficit vo výške 700 000 ton a zásoby Londýnskej burzy kovov sú na najnižšej úrovni za posledných 25 rokov.

Tak odkiaľ sa tieto materiály vezmú, keď vybudovanie nových kapacít potrvá desať až dvadsať rokov?

História sa tu opakuje s desivou presnosťou.

Historické okienko

Naposledy, keď sa komodity obchodovali s takými extrémnymi zľavami oproti akciám – v roku 1971 – zlato následne prinieslo 40 % ročný výnos počas celého desaťročia. zatiaľ čo index S&P 500 v reálnych hodnotách nezaznamenal žiadny pohyb.

Sledujeme ten istý film s rôznymi hercami?

Možno.

Komodity sú samozrejme veľmi rôznorodé a v jednotlivých sektoroch budeme svedkami rôznych scenárov.

V prípade zlata však už rally z veľkej časti odohrala. Budú nasledovať ďalšie komodity.

Respektíve, už nasledujú.

Keď inflácia robí nudné krásnym

Centrálne banky po celom svete znižujú úrokové sadzby, aj keď sa inflácia môže ukázať ako odolnejšia, než sa očakávalo.

Tento menový koktail historicky favorizuje komodity.

Podľa Goldman Sachs:

„Prekvapivé zvýšenie inflácie v USA o 1 percentuálny bod viedlo v priemere k reálnemu (o infláciu upravenému) nárastu výnosov komodít o 7 percentuálnych bodov, zatiaľ čo ten istý spúšťací faktor spôsobil pokles akcií a dlhopisov o 3, resp. 4 percentuálne body.“

Počas piatich významných inflačných období za posledných 50 rokov (ropné embargo v 70. rokoch, iránska revolúcia, obdobia hospodárskeho rozmachu v Číne, oživenie po pandémii) komodity vo všetkých prípadoch dosiahli lepšie výsledky ako akcie a dlhopisy.

Môžete si začať robiť predstavu, stopy v tomto článku určite nájdete.

Reflexia - čo s tým?

Medená baňa, ktorá nebola postavená, ropné pole, ktoré nebolo vyvŕtané, ložisko lítia, ktoré nebolo vybudované – tieto chýbajúce investície z uplynulého desaťročia budú určovať nasledujúce desaťročie.

Zatiaľ čo hyper-scalers fascinujú investorov sľubmi umelej inteligencie, fyzický svet opäť potvrdzuje svoju nadradenosť prostredníctvom nedostatku, vyčerpania zdrojov a termodynamickej reality.

Keď sa komoditný cyklus opäť otočí, možno najradikálnejším investičným krokom v roku 2026 bude jednoducho si uvedomiť, že digitálna ekonomika pláva na mori veľmi fyzických, veľmi obmedzených a čoraz vzácnejších materiálov, ktoré trpezliví investori môžu dnes nakúpiť za ceny, ktoré zohľadňujú samotné limity prírody.

Ropa - satanove výkaly

S postupujúcim zhoršovaním geologických podmienok je na ťažbu zdrojov potrebné vynaložiť viac energie. Prechádzame z éry „ľahko dostupnej ropy“ a „vysoko kvalitnej medi“ do obdobia, keď je ťažba zdrojov energeticky a kapitálovo náročnejšia.

To zvyšuje minimálnu cenu všetkých komodít.

3D svet nie je len vzácny, ale jeho sprístupnenie sa stáva štrukturálne drahšie, čo poskytuje obrovskú cenovú silu etablovaným subjektom, ktoré vlastnia vysoko kvalitné aktíva. Prieskum a ťažba s pomocou umelej inteligencie môžu byť v budúcnosti kompenzáciou, ale takáto budúcnosť sa v súčasnosti javí ako dosť vzdialená.

Základné predpoklady:

• Ropa v najbližších 30 rokoch nikam nezmizne.

• Bridlicová ropa je ľahko spracovateľná, ale určité množstvo ťažkej ropy je užitočné pre výrobu nafty.

• Podľa niektorých odhadov sú marginálne náklady na nový barel bridlicovej ropy 65 USD za barel.

• Bridlicová ropa se stáva stále “plynnatejšou”, pretože ďalšie bočné vŕtanie zvyšuje výťažnosť zemného plynu viac než výťažnosť ropy.

• Fúzie a akvizície v oblasti ťažby bridlice vedú k poklesu produkcie, pretože veľké spoločnosti uprednostňujú dlhšiu životnosť zásob pred dennou ťažbou.

• Environmentálna politika zakazujúca spaľovanie plynu zvýši náklady na ťažbu bridlicovej ropy.

• Vrtári bridlicových ložísk najskôr vyčerpali svoje najbohatšie zásoby a teraz im zostali už len plynnejšie skalné útvary.

• Nízke ceny ropy od roku 2014 bránili prieskumu a investíciám potrebným na overenie a rozvoj nových zásob.

• Politika ESG oberá ropný a plynárenský priemysel o kapitál, takže prevádzkovatelia sa zdráhajú investovať do overovania a rozvoja nových zásob.

• Operátori zistili, že je potrebné dodržiavať disciplínu pri alokácii kapitálu, a teraz jednoducho nakupujú akcie späť.

• Rast spotrebiteľského dopytu po energii v súvislosti s rastom indickej ekonomiky o 7 % ročne.

• Globálny komoditný supercyklus.

• Geopolitické riziká.

Základné protiargumenty:

• Bridlica naďalej ťaží z rýchleho tempa inovácií, ako sú podkovové vrty, prediktívna analýza údržby a aplikácie umelej inteligencie.

• Elektrické čerpadlá namiesto dieselových by mohli znížiť náklady na nové frakované vrty.

• Rafinérie môžu investovať kapitálové výdavky do zavedenia systémov, ktoré umožnia získať viac nafty z ľahkej bridlicovej ropy.

• Do prevádzky sa uvádzajú nové zariadenia na vývoz LNG a cena zemného plynu v USA by sa mohla normalizovať, čím by sa ťažba bridlice stala ziskovejšou.

• Ropné spoločnosti majú toľko peňažných tokov, že na zvýšenie dodávok nepotrebujú externé financovanie.

• Významná nehoda, ako bola tá na plošine Deepwater Horizon, môže na roky pokaziť náladu v tomto sektore.

Saturn Oil & Gas ($SOIL)

Saturn Oil & Gas je agresívna energetická spoločnosť, ktorá rastie prostredníctvom akvizícií. Sídlo spoločnosti je v Calgary v Kanade.

Ak by sme mali túto spoločnosť opísať jednou vetou, znela by asi takto:

Saturn kupuje nepopulárne aktíva za dlh, opravuje ich a výsledný obrovský cash flow používa na splatenie dlhu.

Saturn kupuje staré aktíva. Získavajú zrelé, ťažobné ropné polia v Saskatchewane (juhovýchodná časť provincie Saskatchewan, Kanada) a Alberte (stredná časť provincie Alberta, Kanada), ktoré sú príliš malé na to, aby sa o ne zaujímali veľké spoločnosti, ale pre spoločnosť veľkosti Saturnu sú zlatou baňou.

Lokácia

Spoločnosť pôsobí v dvoch hlavných centrách:

Saskatchewan (dojná krava)

Toto je srdce tejto beštie. Ide o vyspelé polia. Nie sú atraktívne. Ale spoľahlivo čerpajú ľahkú ropu s veľmi nízkymi prevádzkovými nákladmi. Saturn využíva horizontálne vŕtanie, aby z týchto starých skál vytlačil viac ropy, ako kedy dokázali predchádzajúci vlastníci.

Alberta (budúci rast)

Prostredníctvom akvizície a nedávnymi expanziami sa presťahovali do formácií Cardium a Montney. To im poskytlo väčší rozsah. Z malej začínajúcej prieskumnej spoločnosti sa stali serióznym stredne veľkým producentom, ktorý ťaží viac ako 40 000 barelov ropného ekvivalentu za deň (boe/d).

Toto číslo by malo byť po akvizíciách v roku 2025, ktoré by mali pridať približne 5 tisíc barelov ekvivalentu ropy denne, vyššie o približne 12 %. Odhady trhu pred zverejnením výsledkov za rok 2025 zostávajú konzervatívne.

Obchodný model

Obchodný model je jednoduchý, opakovateľný a mimoriadne ziskový:

Read more

Práve čítate druhú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Prvú kapitolu nájdete tu

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Úloha znie jasne. Mám písať ekonomické články o aktuálnych témach pre slovenského čitateľa.

Listujem slovenskými novinovými článkami. Listujem nemeckými. Listujem americkými. Listujem dokonca aj ruskými.

Porovnávam a zisťujem šokujúcu pravdu. Slovensko nemá dušu! Čo je aktuálnejšia téma ako práve táto?

Krajiny ako je Nemecko, Rusko, ale aj Amerika majú hlbokú históriu. Áno, americká ústava je jedna z najstarších na svete. Táto história sa nejakým spôsobom vryla do uvažovania ľudí a ich pohľadu na svet. Vryla sa do duše národa.

Určite mi dáte za pravdu, že ruský pohľad na svet je iný ako ten nemecký, alebo náš. Nie som si istý, či nejaký pohľad vôbec máme.

Ak má kresťanská tradícia pravdu, tak duša môže byť čistá, ale aj nečistá. Platí to v istej forme aj o duši národov?

Naposledy som Vám písal o nekonečnom horizonte veriacich ľudí. Ľudský život je ako výstrel z pušky. Smerovanie strely môžu ovplyvniť parametre hlavne. Jej kvalita, tvar či náklon. To je náš život. Počas 70, 80, 90 rokov života môžeme ovplyvňovať smerovanie strely. Po opustení hlavne, po smrti, už smerovanie nemáme v rukách.

Letí to vpred.

Aj nepatrný pohyb našej slobodnej vôle ohýba vesmír. V absolútnej hodnote. Nekonečnej. Ako to myslím?

Pri narodení dostávame do vienka genetiku a prostredie. Schopnosti, talenty, sklony k niečomu a mnoho ďalšieho. Prostredie si nevyberáme. Niekto sa narodí v lepšej rodine a niekto v horšej. Niekto bez rodiny a niekto by svoju rodinu vymenil aj za prostredie bez rodiny.

To čo si vybrať vieme, sú akty slobodnej vôle. Kam náš život po narodení nasmerujeme.

Narodíte sa v skutočne zlom prostredí. Neznesiteľnom. V takej situácii aj sebamenší pohyb k lepšiemu, môže na nekonečnom horizonte, po smrti znamenať raj. Predstavuje sa to ťažko, ale je to tak.

Narodíte sa vo výnimočnom prostredí. Skutočne ideálnom. V takej situácii aj sebamenší pohyb k horšiemu, môže na nekonečnom horizonte znamenať peklo.

Hovoríme o extrémoch. Život nie je lineárny, ani taký jednoduchý. Ale nateraz to stačí. Nekonečný horizont vytvára extrémy. Nekonečné extrémy.

Dušu národa si predstavujem ako organizovanú salvu z pušiek celého národa. Všetkých jednotlivcov naraz.

Prásk.

Duša národa akýmsi tajomným spôsobom jemnúčko smeruje životy obyvateľov buď správnym smerom, alebo tým nesprávnym. Dá sa to vysvetliť? Skúsiť to môžem.

Iné prirovnanie.

Slobodná vôľa je mierenie puškou. O tom sme už hovorili. Duša národa je optika na puške. Keď chcete trafiť správny cieľ, optika môže byť nápomocná. Ak však mierite do zeme, alebo ste slepí, môžete mať seba lepšiu optiku, netrafíte sa.

Duša národa, optika, je pri streľbe slabší nástroj ako slobodná vôľa jednotlivca, správne mierenie. Ale môže byť nápomocná. Môže pomôcť strelcom, ktorým sa trochu trasú ruky, alebo trochu zablúdili.

Čo by mal byť cieľ duše národa? Vyvarujme sa prosím filozofovaniu, toto má byť praktická kniha. Keď sme aplikovali rôzne abstraktné filozofie do praxe, väčšinou to skončilo vraždami, vojnami a otrockými tábormi.

Viac ma zaujíma či má byť cieľ prosperita, alebo nie. Necibríme si osobné cnosti práve v chudobe a biede?

Ak by sme aj zavrhli myšienku, že máme pomáhať chudobným a efektívnejšiu pomoc ako celospoločenskú prosperitu sme nevymysleli, tak sa môžeme odvolať na nekonečný horizont.

Ako sme si povedali, o našom smerovaní rozhoduje naša slobodná vôľa. Konkrétne akty slobodnej vôle. Preto by sme ju mali využívať čo najviac. Len tak sa nám v živote pošťastí urobiť pár dobrých vecí. Je až zázračné, že vedľajším efektom nárastu aktov slobodnej vôle je prosperita. Akoby nám niekto našepkával, že to je tá správna cesta.

Dovolím si tvrdiť, že sa to dá spočítať. Odvážne, nemyslíte?

Ako vzniká pridaná hodnota? Ako vznikajú dobré podmienky, prosperita?

Profesor Šíma, mimoriadna osobnosť, má na to pekné vysvetlenie. Pridaná hodnota vzniká, keď si dvaja ľudia poďakujú. Keď si vymenia statky, tovary, služby, úsmev, na základe rozhodnutia dvoch slobodných vôlí. Poďakujú si. Sú s tým spokojní obaja.

Hodnota je pritom čisto subjektívny pojem. Niekto vidí hodnotu v ručnej práci remeselníka, niekto v lokálnosti produktu, niekto v dobrej kvalite, niekto v ideách nerastu, niekto vo vegetariánstve a niekto nevidí hodnotu ani v jednom z nich.

To je v poriadku do tej doby kým nezačnem v obmedzovaní hľadania hodnoty kohokoľvek iného. Ľahko sa to môže otočiť proti mne. K tomu sa ešte dostaneme.

Je zázračné, ak poďakujem predavačke pri nákupe žuvačiek a ona poďakuje mne. Vzniká pridaná hodnota. Žuvačky si cením viac ako je ich cena, preto ich za jedno euro kúpim. Ona si ich cení na menej, tak ich predá. Obaja sme zarobili.

Ja som zarobil rozdiel mojej subjektívnej hodnoty žuvačiek a ich ceny. Predavačka zarobila rozdiel ceny a jej subjektívnej hodnoty žuvačiek. Vznikla hodnota, prosperita.

Štát, národ, obec, alebo spoločenstvo, ktoré takéto vzťahy podporuje, alebo aspoň umožňuje, je správne. Umožňuje ľuďom pozerať sa na svet správnou optikou. Na dlhodobom horizonte to robí obrovský rozdiel. Na nekonečnom, nekonečný.

Alternatíva k dvom poďakovaniam je poďakovanie jedno, alebo žiadne. Ak si dvaja ľudia nepoďakujú, tak minimálne jeden z nich berie viac, ako dáva. V horšom prípade obaja. Nehovoríme o odčítaní hodnoty, ale o delení.

Štát, národ, obec, alebo spoločenstvo, ktoré vzťahy v spoločnosti vynucuje, alebo takéto správanie podporuje, správne nie je. Stačí si porovnať ekonomický rast v diktátorských režimoch a v slobodných demokraciách za posledné desaťročia.

Alebo si spomeňte na novinový titulok o znásilnení. To je príklad nedobrovolného vzťahu, ktorý nám zázračný vôbec nepríde.

Na úrovni jednotlivca to chápeme veľmi jasne, na ďalších úrovniach, ako obec, alebo štát, to je ťažšie. Nedobrovoľných vzťahov, štátu k ľuďom, by sme našli mnoho. Na dlhodobom horizonte to robí obrovský rozdiel. Na nekonečnom, nekonečný.

Určite sa dá prežiť dobrý život aj v diktatúre. Nepochybujem o tom. Ale optiky na puškách v takomto prostredí sú pokrivené. Motivácie sú pokrivené. Salvy smerujú zlým smerom. Dlhodobý horizont je nesprávny. Nekonečný je nekonečne nesprávny.

Akú dušu má slovenský národ? Akú optiku ponúka Slovensko?

Ťažko povedať.

Žijeme relatívne slobodne. Aktuálne tendencie sa môžu zdať strašidelné, ale naša optika je relatívne nová. Sme mladý národ. S tým sa dá ešte niečo robiť.

Nemáme hrubé nánosy dlhej histórie, plnej krvi, ukrutných činov, alebo veľkých sebavedomých rozhodnutí. Tým nechcem povedať, že nič z toho nemáme. Samozrejme máme. Len v porovnaní s inými národmi sa s tým dá ešte niečo robiť.

To je výnimočné postavenie, ktoré nám iné krajiny môžu závidieť a nijak sme sa oň nepričinili. Alebo trochu aj pričinili. Odstrihli sme sa od histórie Rakúsko-Uhorska a Československa. Nemáme vlastnú tradíciu a rešpektované elity, to je veľká nevýhoda.

Špina, ale tým pádom nie je zažratá do špiku kosti. Stále sa dá umyť, či dokonca vyleštiť. Či už s mojím pohľadom súhlasíte, alebo nie. Po dočítaní týchto esejí budete mať predstavu o náčrte duši štátu v treťom tisícročí, ktorý Slovensko môže akceptovať, alebo ho môže odmietnuť. Vyhodnotenie rizík nechám na čitateľoch.

Na konci dňa, v nekonečnom horizonte, to môže byť prínosné aj pre iné krajiny, ktoré budú hľadať dušu. Dajme sa do toho, horizont je za dverami.

Share Zlaté teľa musí zomrieť

Prvú kapitolu nájdete tu

Ďalšiu kapitolu nájdete tu

Paradigmatické zmeny so sebou prinášajú paradigmatické očakávania. V spojení so zlými peniazmi (umelo nízke úrokové sadzby) o ktorých píše Juraj Karpiš, tieto zmeny vytvárajú ekonomické bubliny.

Myslím si, že v umelej inteligencii (AI) je bublina, nie preto, že by som neveril, že to je veľká vec alebo paradigmatická zmena. Myslím si, že v AI je bublina, práve preto, že si myslím, že to je paradigmatická zmena a že extrapolované očakávania v zásade nebudú/nemôžu byť naplnené.

Som analytik, nie investičný poradca. Tento článok slúži výlučne na vzdelávacie účely a nepredstavuje finančné poradenstvo.

Ak by som vám dal na výber dve tabletky, ako vo filme Matrix, čo by ste si vybrali?

1. Prvá tabletka by znamenala investovať do AI firiem na vrchole.

2. Druhá tabletka by znamenala vsadiť si proti AI firmám na vrchole.

Čo by ste si vybrali?

Svet nie je takýto jednoduchý a my nevieme kde je vrchol, ani či nejaký vrchol existuje. Prečítal som množstvo článkov a analýz na tému bubliny v AI. Väčšina argumentov bola postavených na čiernych labutiach v týchto oblastiach:

• makroekonomický cyklus

• geopolitické riziká

• príliš veľké investície na príliš rýchle odpisy technológií

• zacyklenosť dodávateľsko-odberateľského reťazca

• podobná zacyklenosť vo financovaní kapitálových výdajov

Ak by ste si vybrali prvú tabletku (za AI), tak pri obrovských valuáciách a bezprecedentných investíciách (píšem o nich ďalej) by ste museli mať pravdu v úplne všetkých z týchto piatich bodov, bez výnimky a akejkoľvek odchylky. Jednoducho žiadna čierna labuť.

Ak by ste si vybrali druhú tabletku (proti AI), tak pri obrovských valuáciách a bezprecedentných investíciách by stačilo aby sa ľudia, ktorí si vybrali prvú tabletku mýlili v čo i len jednej z týchto čiernych labutí. Tomu sa hovorí asymetria. A ja mám asymetrické tézy rád.

Samozrejme ak si chcete staviť “proti AI”, tak to v našom zložitom svete nie je také jednoduché. Musíte vytvoriť investičný lievik (ktorý v tomto seriály článkov spoločne vytvoríme) a investovať do príležitostí za rozumnú cenu s rozumným pomerom rizika.

Touto témou sa budem dlhodobo zaoberať, detailne ju analyzovať a budem to zverejňovať na tomto Substacku pre vás.

Téza “za umelú inteligenciu” je jednoduchšia. Na AI máme stavené v podstate všetci. Či už vlastníte S&P 500, alebo si sporíte v nejakom fonde peniaze na dôchodok. Koncentrácia v umelej inteligencií je bezprecedentná (čítajte ďalej).

Poďme “od Adama”

Pojem umelá inteligencia (AI) vznikol v 50. rokoch 20. storočia a nadobudol nový význam s nástupom generatívnej AI technológie, ktorá je rozhodne futuristická. Ale ako investičná „téma“ predstavuje aj určitý investičný paradox.

Veľké jazykové modely (LLM), ktoré prevádzkujú spoločnosti ako OpenAI, priniesli najrýchlejšie rastúci spotrebný produkt v histórii. Kľúčový produkt OpenAI, ChatGPT, denne používajú stovky miliónov ľudí a poskytuje vynikajúce výsledky v porovnaní so štandardnými vyhľadávacími dotazmi. A v konkrétnych odvetviach, ako je vývoj softvéru, LLM prinášajú podstatné zvýšenie produktivity.

Neexistujú však žiadne jasné dôkazy o tom, ako alebo kedy investori uvidia, že tieto podniky dosiahnu ziskovosť.

Náklady na trénovanie modelov rastú a energetická náročnosť grafických procesorov (GPU) je čoraz väčším problémom.

Zároveň tieto spoločnosti získavajú čoraz viac kapitálu pri čoraz vyšších ohodnoteniach, pričom zaznamenávajú čoraz vyššie straty v dôsledku rastúcej intenzity konkurencie. Najnovšie ohodnotenie spoločnosti OpenAI vo výške 500 miliárd USD z nej robí 15.najväčšiu spoločnosť v indexe MSCI All Country World Index a jej hodnota je o 60 % vyššia ako hodnota spoločnosti ASML, najväčšej spoločnosti v Európe.

Zamestnanci OpenAI nedávno predali akcie v hodnote 10,3 mld. USD pri ohodnotení spoločnosti na 500 mld. USD!

Napriek širokému prijatiu zo strany spotrebiteľov a merateľnému zvýšeniu produktivity zostáva tento priemysel v porovnaní s investovaním kapitálom zanedbateľný.

Všetci hráči v oblasti LLM v roku 2025 vygenerovali príjmy len vo výške približne 24 miliárd USD, čo je rovnaká suma ako v prípade krachujúcej spotrebiteľskej spoločnosti Kraft Heinz (výrobca kečupov).

Jensen Huang, generálny riaditeľ spoločnosti Nvidia, očakáva „priemyselnú revolúciu“, v rámci ktorej sa do konca desaťročia minie približne 3 až 4 bilióny USD na širšiu infraštruktúru umelej inteligencie.

Tieto bezprecedentné kapitálové výdavky sú v súčasnosti hlavným motorom rastu HDP USA.

Pre vyjasnenie, celý tento kapitál nie je určený výlučne pre výpočetný výkon umelej inteligencie. Ale keďže veľké „hyperscale“ spoločnosti propagujú potenciál tejto technológie a zároveň hlásia klesajúcu návratnosť kapitálu, riešenie kapitálových otázok, ktoré sú základom paradoxu umelej inteligencie, je naliehavé.

Spoločnosti, ktoré boli v minulosti kapitálovo nenáročné, sa rýchlo presúvajú do oblasti s vysokou kapitálovou náročnosťou – práve v čase, keď dosahujú najvyššie indexové váhy zo všetkých spoločností v histórii akciového trhu.

Ešte stále sa nebojíte výdavkov na AI?

Výdavky hyperscalerov (konkrétne AWS a Google Cloud) sa v posledných mesiacoch odtrhli z reťaze. Ich prognózy kapitálových výdavkov explodovali.

Google predpokladá kapitálové výdavky vo výške ~180 mld. USD na rok 2026 oproti odhadom ~120 mld. USD.

Meta odhaduje ~125 mld. USD oproti predošlým odhadom ~110 mld. USD.

Amazon odhaduje ~200 mld. USD oproti odhadom ~150 mld. USD.

A Microsoft má kapitálové výdavky vo výške ~120 mld. USD (štvrťročné kapitálové výdavky krát 4).

Kombinované kapitálové výdavky štyroch najväčších spoločností (Alphabet, Amazon, Microsoft, Meta) v roku 2026 sa odhadujú na viac ako 600 miliárd dolárov.

1. To sú celé „dve tretiny rozpočtu Pentagonu“:

Čo zodpovedá približne 65 – 70% vojenského rozpočtu USA (celkovo 850 – 900 miliárd dolárov).

2. To je ~1,9% HDP USA:

Čo konkuruje maximálnym výdavkom na systém medzištátnych diaľnic v USA (~1,8% HDP na konci 50. rokov)

3. Je to ekvivalentom HDP veľkých štátov:

Ak by tieto kapitálové výdavky boli krajinou, zaradili by sa na 24. miesto na svete a prekonali by:

• Švédsko (~590 miliárd USD)

• Belgicko (~580 miliárd USD)

• Argentínu (~600 miliárd USD)

  ---

Makroekonomický pohľad

Vstupujeme do novej éry rozptylu výkonnosti finančných aktív. Za optimistickými priemermi indexov sa skrývajú výrazne rozdielne skupiny víťazov a porazených.

Akcie letia vysoko, ale naďalej sú poháňané najmä hŕstkou superhviezd umelej inteligencie.

Hospodársky rast vyzerá robustný, ale zakrýva jasné rozdiely v skúsenostiach spotrebiteľov s vysokými a nízkymi príjmami, čo je fenomén, ktorý sa nazýva „ekonomikou v tvare K“.

Táto dynamika nám pripomína, že v sofistikovanom investičnom procese by sme sa nemali spoliehať na priemery.

Index S&P 500 opäť prekonal očakávania a v roku 2025 zaznamenal 16% výnos (v USD), čím dosiahol tretí rok po sebe dvojciferný rast. Odkiaľ pochádzajú tieto zisky?

Od spustenia ChatGPT v roku 2022 malá skupina akcií súvisiacich s umelou inteligenciou priniesla tri štvrtiny výnosov indexu S&P 500. Z toho vyplýva, že hlavný americký akciový index sa stal veľmi koncentrovaným, pričom 10 najväčších spoločností – prevažne veľké technologické firmy – predstavuje takmer 40% indexu. Preto sa to oplatí sledovať. Budem to robiť za vás.

To znamená, že časť indexu tvoria mnohé spoločnosti, ktoré výrazne nezvýšili svoje zisky a významne neprispievajú k výnosom investorov.

Je to zvlášť viditeľné pri pohľade na rozdiely vo výkonnosti medzi sektormi: index S&P 500 Info Tech sa môže pochváliť trojročným anualizovaným výnosom 33,8%, ale sektor spotrebného tovaru stagnuje na úrovni 6,5 %, energetika na 1,8 % a nehnuteľnosti na 1,9 %. Stručne povedané:

V meste sa hrá len jedna hra

Tento paradox umelej inteligencie predstavuje výzvu pre súčasné extrémne vedúce postavenie na trhu. V centre tejto záhady akciového trhu stojí spoločnosť Nvidia.

Akcie tejto spoločnosti za posledné desaťročie vzrástli o neuveriteľný 347-násobok, čo predstavuje 80 % ročný kompozitný rast.

Nvidia má s 8% najväčšiu váhu v indexe zo všetkých spoločností v histórii S&P 500. Predstavuje 5 % MSCI ACWI. Pasívni investori teraz vsádzajú na jej pokračujúci úspech.

Na hodnotení a význame spoločnosti Nvidia v indexe je zaujímavé to, že v minulosti bola hlboko cyklickou akciou. Za posledných 10 rokov utrpela päť veľkých poklesov o 30 až 60 %, keď prekonávala nástrahy rôznych priemyselných cyklov.

Spoločnosť Nvidia je v súčasnosti takmer monopolným dodávateľom 80 % grafických procesorov používaných pri vývoji a trénovaní AI. Tento dopyt je však vysoko koncentrovaný medzi niekoľkými spoločnosťami, čo naznačuje určitú mieru krehkosti z hľadiska pokračovania investičného cyklu v oblasti umelej inteligencie.

Viac ako 40 % príjmov spoločnosti Nvidia pochádza len od šiestich zákazníkov – Apple, Amazon, Microsoft, Alphabet, Meta a Tesla.

Ak by boom umelej inteligencie prešiel obdobím „kapitálovej nevoľnosti“, dôsledky pre spoločnosť Nvidia – a v širšom zmysle aj pre globálne akciové indexy – by boli vážne.

Trhová kapitalizácia spoločnosti Nvidia je napríklad vyššia ako celý energetický sektor USA – s ďalšími 200 miliardami dolárov navyše – napriek tomu, že Nvidia generuje len 13 % čistého príjmu energetického sektora.

Spoločnosť Nvidia má väčšiu hodnotu ako kanadské HDP.

Spoločnosť Nvidia má väčšiu hodnotu ako celý čínsky akciový trh.

Kedysi sme diskutovali o hypotéze efektívneho trhu. Teraz diskutujeme o tom, či si vziať hypotéku na dom, aby sme mohli investovať do Tesly, alebo Nvidie. A ľudia to myslia vážne. Existujú skutočné príbehy od investorov, ktorí ľutovali, že vlastníctvo domu im bránilo vsadiť všetko na Elona.

Priemerný investor podľa štúdií venuje šesť minút výskumu akciového trhu. Trh sa stal systémom dodávania dopamínu spoločnosti, ktorá prestala klásť otázku „akú to má hodnotu?“ a začala kričať „ČÍSLA IDÚ HORE!“

A prečo nie? V bezrizikovom svete investovania po globálnej finančnej kríze, špekulácie fungujú. Obozretnosť je synonymom pre nedostatočný výkon.

Takže teraz už nezostali žiadni skeptici. Žiadne nevrlé hlasy, ktoré kričia, že to nedáva zmysel. Pre predajcov nakrátko už neexistuje žiadny trh.

Zlomili sme posledný fungujúci obvod v spätnej väzbe. Na čo boli dobré oceňovacie modely, ak vás práve oceňovacie modely priviedli sem?

Historické okienko

Historickou analógiou s kapitálovo náročným zavádzaním LLM v podobe AI je boom železničnej dopravy v Spojenom kráľovstve v polovici 19. storočia. Technológia bola v tomto prípade, podobne ako umelá inteligencia, revolučná.

Železnice premenili spoločenský a ekonomický život a doslova vytvorili „koľajnice“ pre priemyselnú revolúciu a obrovský nárast produktivity.

V súlade s mnohými dnešnými obavami týkajúcimi sa umelej inteligencie boli železnice niektorými ľuďmi vnímané ako nebezpečná nová technológia.

A hoci technológia železničnej dopravy nakoniec presvedčila kritikov a uspela, investori, ktorí podporili spoločnosti zavádzajúce túto technológiu, utrpeli žalostnú porážku.

Básnik William Wordsworth výstižne zhrnul náladu slovami: „Táto krajina je útočiskom železničných bláznov.“

Napriek mimoriadnemu nárastu využívania železničnej dopravy od obdobia inštalácie (9 % CAGR v počte cestujúcich počas desaťročí) došlo v dôsledku boomu k katastrofálne nesprávnemu rozdeleniu kapitálu a konkurencii. Prílev kapitálu, ktorý sa nahrnul do železničnej dopravy, viedol k vzniku viacerých konkurenčných „hlavných tratí“ severne od Londýna.

Skutočné náklady na výstavbu trate na míľu sa ukázali byť o 50% vyššie, ako sa predpokladalo. A skutočné výnosy na míľu boli oveľa nižšie, ako sa predpokladalo (15%), a dosiahli len 3,3%.

Ceny akcií prudko klesli, ako ukazuje graf nižšie, napriek tomu, že železnice prijala celá spoločnosť.

Paralela: historické bubliny vs. AI

Jedna z otázok znie: ak sa AI ukážu ako odvetvie, v ktorom „víťaz berie všetko“ a jeden „superinteligentný“ model AI porazí všetky ostatné, čo to bude znamenať pre bilióny (?) dolárov investovaných do ostatných modelov?

Kľúčovou lekciou z minulých boomov v oblasti infraštruktúry je, že stavitelia základnej infraštruktúry často nedokážu zachytiť veľkú časť hodnoty, ktorú vytvárajú.

Táto hodnota skôr pripadá ich zákazníkom a zvyšku spoločnosti.

Napríklad dlhodobými víťazmi boomu železničnej dopravy a internetu v USA neboli stavitelia železníc alebo optických káblov, ale ich zákazníci – priekopníci týchto technológií.

Dnes sú železnice a telekomunikácie v podstate verejnými službami. Hoci poskytujú kritickú infraštruktúru, väčšina ziskov z nich plynú „aplikáciám“, ktoré sú na nich postavené.

Minulé boomy vždy viedli k nadmernému budovaniu, pričom nadbytočná kapacita bola v podstate dotáciou od staviteľov pre ich zákazníkov.

Počas boomu dot-comov, telekomunikačné spoločnosti položili 80 miliónov míľ optických káblov. Po krachu, keď 85 % tejto kapacity zostalo nevyužité, ceny za šírku pásma klesli o 90 %.

Hoci to viedlo k bankrotu telekomunikačných spoločností ako Global Crossing, podporilo to vzostup prvých používateľov internetu ako Netflix a Facebook, ktorí využívali vysoko dotovanú šírku pásma.

Pri navigovaní v hype okolo technologických revolúcií je nevyhnutná disciplína v oblasti oceňovania. Napríklad, hoci internet uspel ako technológia, investori, ktorí v roku 2000 kúpili vysoko cenené internetové akcie, strávili nasledujúce dve desaťročia pod vodou.

Podobnú dynamiku pozorujeme aj dnes. Spoločnosti zaoberajúce sa infraštruktúrou umelej inteligencie hradia očakávané náklady vo výške 5 biliónov dolárov na budovanie umelej inteligencie, zatiaľ čo ich zákazníci využívajú klesajúcu kapitálovú náročnosť.

Priekopníci využívajú výhody pokroku v oblasti umelej inteligencie bez rizika veľkých špekulatívnych kapitálových výdavkov.

Tento prílev kapitálu do infraštruktúrnej vrstvy podnecuje tvrdú konkurenciu, pričom priekopníci ako OpenAI a Nvidia čelia nielen svojim siedmim hlavným rivalom, ale aj extrémne dobre financovaným startupom v oblasti umelej inteligencie, votrelcom z príbuzných odvetví a verejnému kapitálu slúžiacemu vedeckým alebo geopolitickým cieľom.

Jedným z príkladov je vrstva modelu umelej inteligencie, ktorá sa zdá byť čoraz viac komoditizovaná. Spoločnosť OpenAI, ktorá kedysi výrazne predbiehala svojich konkurentov, teraz zdieľa čelo pelotónu s Anthropic a Google – a ani open-source modely DeepSeek za ňou nijako výrazne nezaostávajú.

Kde sa v ekonomike umelej inteligencie vytvára hodnota, závisí v konečnom dôsledku od konkurenčnej štruktúry trhu. Rastúca konkurencia na úrovni infraštruktúry je pre používateľov umelej inteligencie vítaným vývojom, pretože znižuje závislosť od dodávateľov a tlačí ceny tokenov nadol – čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že sa história zopakuje a priekopníci sa stanú dlhodobými víťazmi revolúcie umelej inteligencie.

Kto bude ale v tomto bublinovom cykle porazený? Kto v celom systéme zastáva úlohu budovateľov siete optických káblov, alebo paralelných železníc?

Ak trh umelej inteligencie zostane konkurenčný a relatívne komoditizovaný, s relatívne jednoduchým prechodom medzi poskytovateľmi, bolo by logické predpokladať, že výnosy klesnú smerom k marginálnym nákladom.

A nakoniec, aké sú energetické dôsledky a teda aj priebežné náklady tohto nasadenia v hodnote 5 biliónov dolárov?

Dotaz v ChatGPT spotrebuje 10-krát viac elektrickej energie ako vyhľadávanie v Google a energetická náročnosť neustále sa zlepšujúcich grafických procesorov, ktoré poháňajú umelú inteligenciu, sa zvyšuje, nie znižuje.

Bridlicová horúčka vs. AI

Hyperscaleri do decembra 2025, teda za tri roky, nainvestovali viac ako 800 miliárd dolárov prevažne do dátových centier podporujúcich AI.

Tieto kapitálové výdavky teraz predstavujú približne 1 – 1,5% americkej ekonomiky a v roku 2025 predbehli tradične dominantných spotrebiteľov ako hlavný motor rastu americkej ekonomiky.

Tieto spoločnosti v roku 2025 predstavovali viac ako štvrtinu všetkých kapitálových výdavkov indexu S&P 500, prekonávajúc celý energetický priemysel USA. Sektor, ktorý prostredníctvom predchádzajúceho boomu kapitálových výdavkov na technológiu ťažby bridlice pomohol USA stať sa najväčším producentom uhľovodíkov na svete.

Porovnanie s energetickým sektorom a bridlicovou revolúciou neveští nič dobré. Bridlicový boom v USA sľuboval výnosy 30 – 50%, ale namiesto toho priniesol v podstate 0% ROIC (zisk na investovaný kapitál) na úrovni podnikov za posledné desaťročie.

Vybudovanie bridlicovej infraštruktúry vyvoláva prozaické otázky týkajúce sa plytvania majetkom, technologickej nadbytočnosti a nákladov na amortizáciu spojených s kapitálovo náročnou výstavbou dátového centra.

Kým pozemky a budovy môžu mať životnosť 20 rokov, vnútorné vybavenie (nie to ešte GPU, ktoré tvorí podstatnú časť celkových výdavkov), má oveľa kratšiu životnosť.

Ak dosiahneme úroveň výstavby infraštruktúry vo výške 3 až 5 biliónov dolárov, ktorú predpokladá predajca GPU Jensen Huang, na dosiahnutie 10% ROIC (zisk na investovaný kapitál) z týchto výdavkov budú potrebné tržby vo výške takmer 3 bilióny dolárov a FCF (voľný peňažný tok) vo výške približne 900 miliárd dolárov.

Ide o úplne reálne čísla, aj keď ich porovnáme s mimoriadne „revolučnou“ silou akejkoľvek AGI (všeobecná umelá inteligencia). Pre kontext, 10% ROIC sa vo všeobecnosti rovná 9–11 % povoleného regulačného výnosu, ktorý povoľujú regulačné orgány v oblasti verejných služieb v USA. To nie je výkon naviac sexy odvetvia na planéte.

Investičný lievik

Na začiatku tohto článku som vám sľúbil investičný lievik. Na investičných komisiách sa to robí približne tak, ako som to urobil v mojom predchádzajúcom článku o úpadku Veľkej Británie. Vytvoríte investičnú tézu a preosejete ju cez makro výhľad na celý trh, cez jednotlivé segmenty trhu až po jednotlivé firmy v daných segmentoch.

V téze o umelej inteligencií sa to robí extrémne ťažko. Fundamenty sú pokazené. Trhom lomcujú emócie z každej bombastickej tlačovej správy.

Preto som sa rozhodol pozrieť sa na to trochu inak. Snažím sa identifikovať v popreplietanom systéme umelej inteligencie “železnice”, alebo firmy, ktoré vybudovali “optickú sieť” a utopili (respektíve topia) náklady na pleciach ktorých bude vybudovaná naša ekonomická budúcnosť.

Keď to tak po sebe čítam, zdá sa mi to ako ťažšia úloha oproti investičnému lieviku.

Nvidia - predajca lopát počas zlatej horúčky

Pozrite sa na vec z pohľadu Jensena Huanga, generálneho riaditeľa spoločnosti Nvidia. Vaša spoločnosť funguje už dve a pol desaťročia, keď zrazu, takmer zo dňa na deň, niektoré z najväčších a najbohatších spoločností na svete požadujú odkúpiť toľko vašich produktov, koľko ste schopní dodať. Čo urobíte?

Read more

Práve čítate prvú kapitolu knihy Zlaté teľa musí zomrieť. Týmito úryvkami sa chcem motivovať k písaniu a chcem zbierať spätnú väzbu.

Druhú kapitolu nájdete tu

Všetci máme nejakú predstavu o svete. Ak by bolo “po našom”, tak by bol svet lepší, férovejší a úspešnejší. Ak by vyhral “náš politik”, tak by bolo všetko aspoň trochu lepšie. Ak by ostatní ľudia boli rozumnejší, celý svet by bol krajší. Možno by nakoniec bola aj tá tráva zelenšia.

Podobne uvažujeme všetci. Častokrát pritom máme úplne opačné pohľady na svet.

Veľmi rád sa zhováram so skutočne úprimnými ateistami, alebo agnostikmi. Je to vzácna príležitosť. Príde mi to ako rozhovor s nejakým dávnym gréckym filozofom.

Títo filozofovia sa úprimne dívali na svet a snažili sa ho pochopiť. Snažili sa preniknúť k zákonitostiam sveta vlastným rozumom, bez moderných prostriedkov dneška.

Dnes máme mikroskopy, urýchľovače častíc a studnicu vedomostí o ktorej sa Grékom ani nesnívalo. O to menej sa zamýšľame nad svetom a o to viac si hýčkame náš ideologicky zafarbený pohľad na svet.

V tomto texte sa chcem vrátiť ku koreňom. Chcem sa skutočne úprimne zamyslieť.

Podľa C. S. Lewisa vynakladáme ohromnú energiu, budujeme civilizácie, vytvárame znamenité inštitúcie, ale zakaždým sa niečo pokazí. Nejakým osudným nedopatrením sa zakaždým na špičku prepracujú sebeckí a krutí ľudia a už sa to valí do biedy a skazy. Motor sa zadrie. Zdá sa, že sa to rozbieha celkom sľubne, prejdeme niekoľko metrov a potom sa to rozsype.

Prečo sme ale náchylní ku krachu? Prečo nedokážeme vybudovať raj na zemi? Sú na to dva pohľady. Začnem pohľadom neveriaceho človeka.

Neveriaci človek predsa len v niečo verí. Verí v svoju existenciu, vo svoj život na zemi. Niekto to samozrejme môže spochybniť, ale pre zjednodušenie sa odpichnem práve tu.

Neveriaci človek verí, že život bude mať 70, 80, 90 rokov, potom sa skončí a tma.

Koniec.

Ničota.

Prázdnota.

Aj prázdnota je viac ako ničota. Takže úplná ničota.

Ak by to bola pravda, tak by som mal počas života maximalizovať pôžitky. Mal by som sa snažiť do mozgu vylúčiť čo najviac serotonínu a dopamínu. To je cieľ. Tá malá molekula, ktorá nám robí dobre.

Na to je mnoho stratégií. Môžem byť sebec, individualista a budem sa starať len o seba. Ale serotonin môžem mať aj z iného prístupu. Môžem byť askét, altruista, ľudomil. Všetko sú to bez debaty veľmi dobré vlastnosti.

Môžem budovať niečo väčšie. Niečo čo prekoná môj krátky život. Môžem vybudovať krásnu rodinu, môžem vybudovať úspešnú firmu, môžem pomôcť komunite, štátu, alebo aj celej planéte.

Ak by sme z akejkoľvek politickej činnosti nemali dobrý pocit, tak by ju toľko ľudí určite nerobilo.

Pre neveriaceho človeka je to krásna predstava. Vybudovať niečo dôležitejšie ako život jednotlivca. Vybudovať niečo čo pretrvá, presiahne náš život, možno aj niekoľko generácií, či dokonca niečo večné.

Áno večné.

Večnosť, to je raj. Keď som taký úžasný, nemohol by som stvoriť raj? Alebo aspoň niečo čo raj pripomína?

Tu sa z neveriacich ľudí stávajú veriaci. Veriaci v ideál. Tu vznikajú masové hnutia, ideológie, krajšie zajtrajšky.

Takáto viera, či dokonca raj, musí byť zákonite dôležitejšia, ako život jednotlivca. Jednotlivec sa jej musí prispôsobiť, či už dobrovoľne, alebo nasilu. Slobodná vôľa jednotlivca sa musí ohnúť. Musí pokľaknúť pred niečím vznešenejším. Ideou, ktorá dostala moc nad svojim stvoriteľom a podmaňuje ďalších. Úmysel je dobrý, ale dopadne to ako vždy. Motor sa zadrie.

Keď sme pri veriacich, ako sa na to pozerajú oni? Alebo lepšia otázka. Ako by sa na to pozerať mali?

Opäť si to trochu zjednodušme, pozrime sa na pohľad kresťanskej tradície.

Veriaci človek verí vo večný život.

Zamýšľali ste sa nad večnosťou? Večnosť si zo svojej podstaty nevieme predstaviť.

Je to viac ako 70 rokov, je to viac ako 7000 rokov a je to aj viac ako 7 miliárd rokov. Dokonca nekonečne krát viac ako 7 miliárd rokov.

Jeden život na Zemi nie je ani kvapka v mori, ani smietka, je to doslova nič.

Ak má kresťanská tradícia pravdu, tak je jeden ľudský život, toho najposlednejšieho chudáka, alkoholika, bezdomovca… dôležitejší a trvácnejší ako všetky firmy, ideológie, politické zriadenia, štáty a abstraktné národy dohromady.

Lebo je večný.

Ktorá civilizácia, ideológia, alebo krajina pretrvala čo i len tých 7000 rokov?

Žiadna sa k tomu ani nepriblížila.

Keď veriaci človek nadraďuje ideológie, politické zriadenia, či štátne záujmy nad záujmami jednotlivca, tak svoju vieru zrádza. Neverí v esenciu svojej viery. Neverí vo večný život.

Nemôžete veriť vo večný život jednotlivca a zároveň ho potláčať ideami komunizmu, socializmu, nacionalizmu, či progresivizmu.

Nemôžete nadraďovať záujmy národnostných štátov a zároveň veriť v nekonečnú hodnotu ktoréhokoľvek človeka, bez ohľadu na jeho národnosť.

Dokonca nemôžete odsudzovať Rómov, alebo iné menšiny a zároveň veriť, že slobodná vôľa každého z nich, na nekonečnom horizonte, ohýba vesmír.

Ale aby som nepoukazoval len na negatívne príklady. Základy kresťanskej tradície stoja na myšlienke “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!”.

Málokto si však uvedomuje, že aj v tejto myšlienke sa skrýva večný horizont.

Každý človek sám seba miluje veľmi zvláštnou láskou. Dovolím si tvrdiť, že nikoho iného podobným spôsobom nemilujeme, aj keď by sme zjavne mali.

Za zmienku stojí že nie je napísané, že máme milovať blížneho všeobímajúcou láskou bez hraníc. To by bolo v niektorých prípadoch skutočne ťažké. Ani sami seba tak nemilujeme.

Sami seba milujeme spôsobom, ktorý akosi ráta s večným horizontom. Dokážeme sa milovať aj napriek naším zlým vlastnostiam, závislostiam a veciam, ktoré nám na nás samých vadia. Akoby sme mali žiť naveky. Akoby horizont počas ktorého sami so sebou spolunažívame mal trvať naveky.

Dokážeme si odpustiť veci oveľa rýchlejšie a možno aj závažnejšie, ktoré by sme na inom jednotlivcovi tak rýchlo určite neodpustili.

Preto sa skúsme pozrieť na spolunažívanie rovnakým spôsobom. O čom by mal byť “náčrt krajiny v treťom tisícročí pre začiatočníkov”, ak nie o spolunažívaní? Špecialne ak sme sa ocitli v rovnaký okamih na rovnakom kuse skaly plaviacej sa vesmírom a zároveň sme si ochotní pripustiť večný horizont.

Nie je to poetické? Takýto úvod do ekonomicko-politickej literatúry ste určite nečakali.

Nemôžem si pomôcť, je to jedna z najmocnejších myšlienok v mojej hlave. Mal by o nej písať skúsený teológ, alebo mysliteľ. Nie mladý ekonóm, v malom meste, v malej krajine.

Ak je aj môj život na večnom horizonte, nevidím dôvod čakať, kým vyrastiem, či zostarnem. Preto si trúfam túto myšlienku aplikovať na rôzne ekonomické a spoločenské problémy. Poďme sa na to spolu úprimne pozrieť.

Druhú kapitolu nájdete tu

Keby som povedal, že mám prezentáciu zameranú na všedný svet práva týkajúceho sa platobnej neschopnosti podnikov, pravdepodobne by ste cítili, ako sa vám začínajú zatvárať viečka. Práve to však vytvára najlepšiu investičnú príležitosť – spoločnosť, ktorú trh prehliada, obchoduje sa s ňou so zľavou oproti vnútornej hodnote a má katalyzátory, ktoré pravdepodobne povedú k prehodnoteniu akcií. Myslím si, že som upútal vašu pozornosť.

Ale poďme pekne po poriadku.

Keď som si pozrel sponzorov brexitu, tak som tam uvidel veľké petrochemické korporácie, ktoré boli brzdené EU reguláciami v oblasti ťažby. Intuitívne by človek predpokladal, že po brexite príde obdobie deregulácie, pravicovej politiky a hospodárskeho rastu.

Nič z toho sa nekonalo. Prišiel covid, chaotická vláda konzervatívcov a následná ľavicová vláda labouristov, ktorá priviedla Spojené kráľovstvo do marazmu o ktorom píšem.

Spoločne sa prekúšeme cez makro pohľad na ekonomiku, pozrieme sa na segment, ktorý z tohoto marazmu môže potenciálne ťažiť a nakoniec sa pozrieme na konkrétnu investičnú tézu. Informácie užívajte s rozumom a urobte si k nim vlastný výskum.

Som analytik, nie investičný poradca. Tento článok slúži výlučne na vzdelávacie účely a nepredstavuje finančné poradenstvo.

Makro - UK

Hospodársky rast Spojeného kráľovstva sa spomalil a produktivita práce (HDP na odpracovanú hodinu) je teraz nižšia ako v Taliansku, nieto v Nemecku alebo vo Francúzsku. Dôvody tohto poklesu sú rôznorodé, niektoré z nich, ako starnutie obyvateľstva a rastúca zadĺženosť, ovplyvňujú väčšinu rozvinutých krajín. Existuje však jeden faktor, ktorý Spojené kráľovstvo odlišuje od ostatných krajín.

Ak sa pozriete na trendy rastu HDP Spojeného kráľovstva, dospejete k nepriaznivému záveru, že po každom väčšom ekonomickom šoku za posledných 25 rokov bolo Spojené kráľovstvo slabšie ako predtým. Nižšie uvedený graf, prevzatý zo štúdie Jagjit Chadha a Issam Samiri,ukazuje, že Spojené kráľovstvo sa ani po finančnej kríze, ani po pandémii nikdy nezotavilo zo straty produkcie, ale naopak dosiahlo ešte slabší rast ako predtým. To je v ostrom kontraste s inými rozvinutými krajinami, ako sú USA alebo EÚ ako celok, ktoré sa zotavili zo strát spôsobených oboma udalosťami (hoci v prípade EÚ dlhová kríza z roku 2011 zotavenie dosť zdržala).

Trendy rastu HDP Spojeného kráľovstva a významné hospodárske narušenia

Hlavným dôvodom tohto slabého výkonu britskej ekonomiky bol pomalý rast produktivity. Druhý graf z článku Chadha a Samiriho ukazuje rast produktivity práce v dlhodobom horizonte. Ako vidíte, Spojené kráľovstvo malo od konca druhej svetovej vojny oveľa nižší rast produktivity ako Nemecko alebo Francúzsko a počas väčšiny tohto obdobia zaostávalo aj za rastom produktivity v USA. Podstatné však je, že za posledných 25 rokov sa rozdiel medzi Spojeným kráľovstvom a jeho partnermi opäť zväčšil.

Rast produktivity práce v Spojenom kráľovstve je štrukturálne nižší, ale rozdiel sa v posledných desaťročiach zväčšil.

Je iróniou, že britskí pracovníci pracujú viac hodín ročne ako pracovníci v Nemecku alebo vo Francúzsku, ale napriek tomu nedosahujú rovnakú produktivitu. Prečo je to tak?

Nie je to tak, že britskí pracovníci sú leniví. Je to tým, že používajú neproduktívnu technológiu.

Tretí graf zobrazuje hrubé fixné investície ako podiel HDP. Je zrejmé, že Spojené kráľovstvo zaostáva za ostatnými krajinami od polovice 90. rokov. A keďže fixné investície sú hlavným motorom rastu produktivity prostredníctvom technologických zlepšení, neprekvapuje ma, že Spojené kráľovstvo zaostáva v raste produktivity približne päť rokov po tom, čo klesli v miere fixných investícií. To je presne to, čo by som očakával, ak by krajina prestala investovať do svojej budúcnosti.

Investície ako podiel HDP zaostávajú vo Veľkej Británii už 30 rokov.

Štvrtý graf zobrazuje podiel podnikateľských investícií na HDP, ktorý od 60. rokov 20. storočia štrukturálne klesá. V období vysokých daní v 60. a 70. rokoch 20. storočia klesol podiel podnikateľských investícií na HDP Spojeného kráľovstva z takmer 14 % na približne 13 %. Od éry Thatcherovej až po finančnú krízu boli daňové sadzby dôsledne a vytrvalo znižované, napriek tomu však podnikateľské investície klesli z približne 13 % HDP na 8,5 % HDP. Po finančnej kríze došlo k cyklickému oživeniu investičnej činnosti, ktorá však počas pandémie opäť poklesla. Dnes je UK stále na úrovni 9 % HDP v podnikateľských investíciách.

Podiel investícií britských podnikov na HDP klesol napriek deregulácii a zníženiu daní.

Pokiaľ ide o hospodársky rast, od začiatku pandémie koronavírusu na začiatku roka 2020 bola hospodárska výkonnosť Spojeného kráľovstva najslabšia spomedzi krajín skupiny G7, s výnimkou Nemecka. Podnikateľské prostredie sa rýchlo zhoršuje, keďže v roku 2022 boli britské podnikateľské investície o niečo nižšie ako v roku 2016, čo je v kontraste s ostatnými krajinami G7, ktoré v tomto období zaznamenali priemerný nárast o 14 %.

Ľudia so strednými príjmami v Británii sú o 20 % chudobnejší ako ich rovesníci v Nemecku a o 9 % chudobnejší ako vo Francúzsku, podľa správy uverejnenej v decembri organizáciami Resolution Foundation, Centre for Economic Performance a Nuffield Foundation. Reálny disponibilný príjem domácností sa po prvýkrát od 50. rokov 20. storočia pravdepodobne zníži medzi dvoma britskými parlamentnými voľbami. Počet bankrotov domácností s nižším príjmom dosiahol historické maximum.

Úroveň verejného dlhu Veľkej Británie, podobne ako v mnohých iných krajinách, prudko vzrástla v dôsledku obrovských nákladov spojených s pandémiou COVID a nárastom cien energie. Prognózy Medzinárodného menového fondu ukazujú, že jeho podiel na HDP bude naďalej rásť.

Rozsiahle záplavy v posledných rokoch ohrozujú farmy a hospodárske zvieratá v celej Anglicku. Spôsobili obrovské straty poľnohospodárom. Vláda zriadila Fond na obnovu fariem, aby poľnohospodárom poskytla kompenzácie, avšak v dôsledku povodní môže v tomto sektore vzrásť počet prípadov platobnej neschopnosti. BBC v skutočnosti informovala, že „potravinová bezpečnosť je ohrozená extrémnymi povodňami“.

Na základe všetkých týchto číselných údajov môžeme očakávať rekordne vysoké ukazovatele platobnej neschopnosti.

Segment - insolvencie

Ako ukazuje nižšie uvedený graf, celkový počet bankrotov v Spojenom kráľovstve je podľa dostupných údajov (od roku 1984) na historicky najvyššej úrovni. Obzvlášť významné je, že aj počet dobrovoľných likvidácií veriteľov je na historicky najvyššej úrovni, o viac ako 30 % vyššej ako predchádzajúci vrchol v roku 1992. Tento typ likvidácie je typický pre spoločnosti, ktoré nemajú dostatok aktív na úplné uspokojenie veriteľov. To naznačuje, že podnikateľské prostredie vo Veľkej Británii je vysoko zadlžené. Tento nárast počtu bankrotov je pre spoločnoti zaoberajúce sa riešením insolvencie významnou príležitosťou, pretože počet investičných príležitostí rýchlo rastie.

Individuálne platobné neschopnosti sa priamo netýkajú podnikania spoločností zaoberajúcich sa insolvenciou, pretože tieto spoločnosti riešia bankroty podnikov. Finančná situácia jednotlivcov však odzrkadľuje zdravie spotrebiteľov, čo má vplyv na podnikateľský svet. Nižšie uvedený graf zobrazuje individuálne platobné neschopnosti od roku 1984. Hoci insolventnosti jednotlivcov nie sú na historicky najvyššej úrovni, sú na rovnakej úrovni ako v roku 2008, teda na začiatku finančnej krízy v roku 2008. Stojí za zmienku, že príkazy na oddlženie, ktoré sa týkajú osôb s nízkymi príjmami, sú na historicky najvyššej úrovni. To odzrkadľuje závažnosť situácie spotrebiteľov s nižšími príjmami.

Z nižšie uvedeného grafu vyplýva, že 22 % všetkých nesplatených dlhopisov a pákových úverov britských spoločností bolo splatných v roku 2025. To je obzvlášť alarmujúce, ak vezmeme do úvahy, že úrokové sadzby v Spojenom kráľovstve sú najvyššie od roku 2007. Niektoré podniky zjavne minulý rok mali problémy s refinancovaním svojich dlhov za atraktívnu úrokovú sadzbu. To všetko zvyšuje tlak na vysoko zadĺžené podniky, ktoré sa čoskoro môžu ocitnúť v situácii s vyšším rizikom platobnej neschopnosti. Dobrovoľné likvidácie veriteľov často predstavujú bankrot malých a stredných podnikov. Ako som už spomenul, ich počet je na historicky najvyššej úrovni.

Naposledy dosiahli bankroty podnikov takúto úroveň v roku 1992. Ako ukazuje nižšie uvedený graf, toto sa zhodovalo s prudkým poklesom počtu verejne obchodovaných spoločností v Spojenom kráľovstve. Preto môžeme čoskoro očakávať podobný vývoj, keďže počet insolventných podnikov je teraz vyšší ako v roku 1992.

Financovanie súdnych sporov treťou stranou

Pojem „Champerty“ pochádza zo stredovekej Anglicka a označuje prax financovania súdnych sporov treťou stranou. V tej dobe bolo zakázané, aby sa chránila čistota spravodlivosti. Logika bola jednoduchá: ak sa vás spor netýka, nezasahujte do neho – tretie strany nemajú právo zasahovať do právnych záležitostí iných.

To však vytvorilo veľký problém. Čo sa stane, keď má niekto silný právny nárok, ale nemá finančné prostriedky na jeho presadenie? Bez prostriedkov na financovanie súdneho konania boli žalobcovia nútení vzdať sa platných nárokov, čím bola spravodlivosť dostupná len tým, ktorí mali hlboké vrecká. Táto nespravodlivosť bola neprijateľná, pretože umožňovala, aby o výsledku sporov rozhodovalo bohatstvo, a nie zásluhy.

Aby sa tento problém vyriešil, zákon sa vyvinul. Champerty bola nakoniec uznaná ako poskytujúca „spoločenské dobro“, keďže umožňovala tretím stranám financovať právne nároky a zabezpečovala tak, že prístup k spravodlivosti nebol obmedzovaný finančnými prekážkami. To pripravilo pôdu pre vznik financovania súdnych sporov tretími stranami, kde spravodlivosť mohla byť skutočne slepá voči bohatstvu.

Tento právny vývoj dal vzniknúť novému odvetviu financovania súdnych sporov, ktoré sa vyvinulo na základe dvoch kľúčových mechanizmov:

1. Dohody o podmienených poplatkoch (CFA): Model „bez výhry, bez poplatku“.

2. Poistenie po udalosti (ATE): Náhrada právnych nákladov uložených žalobcovi v prípade neúspešného výsledku konania.

Tento systém však tiež nebol dokonalý. Rovnováha síl sa príliš naklonila v prospech žalobcov, čo im umožňovalo viesť súdne spory v podstate „bez rizika“, zatiaľ čo žalovaní boli v jasnej nevýhode.

Na riešenie tejto nerovnováhy boli v apríli 2016 zavedené Jacksonove reformy. Tieto reformy zakázali žalobcom vymáhať od žalovaných zvýšenie CFA a poistné za ATE.

Táto zmena narušila tradičný model financovania súdnych sporov, ale vytvorila príležitosť pre spoločnosti ako je Manolete, ktorá zaviedla úplne odlišný model, ktorý funguje iba v oblasti insolvenčného práva – čo vysvetľuje, prečo sa spoločnosť Manolete zameriava výlučne na túto špecializovanú oblasť.

Insolvenčné právo vo Veľkej Británii je jedinečné v tom, že nielenže umožňuje financovanie súdnych sporov tretími stranami, ale ide ešte o krok ďalej. Umožňuje priamy predaj právnych nárokov tretím stranám. Nemôžem dostatočne zdôrazniť význam tejto nuansy – je to základ tejto investičnej tézy – dovoľte mi to vysvetliť.

Read more

Úvod

Kedysi boli voliči zoradení do ekonomických tried na roľníkov, robotníkov, mešťanov, podnikateľov a ďalších. Pekne to bolo vidieť na politike prvej Československej republiky. Ale podobne to bolo aj v iných krajinách.

Dnes, po bezprecedentnom ekonomickom raste posledného storočia, si nás politické strany prerozdelili do určitých kmeňov. Lepšie slovo ako kmeň som zatiaľ nenašiel.

Už to nie je o triednom boji, do ktorého sa v zásade človek narodil, ale o spôsobe zmýšľania. Máme strany socialistické, sociálne, progresívne, konzervatívne, liberálne, dôchodcovské… . Nemyslím si, že by sa niekto narodil ako progresívec, alebo dôchodca.

Už to nie je o vyrovnávaní ekonomických šancí pomocou politiky, aby sa robotníci mohli vzoprieť proti priemyselníkom. Z politiky sa stala chladnokrvná vojna s nulovým súčtom.

Kmene

Každý kmeň sa snaží žiť na úkor tých ostatných. Či už po ekonomickej stránke, alebo po tej politickej. Progresívni herci chápu kultúru ako verejnú službu, preto chcú ostatné kmene prinútiť, aby za ňu nedobrovolne platili dane. Dôchodcovia chcú vyššie dôchodky bez ohľadu na budúcnosť. Konzervatívci chcú mnohokrát dosť násilne pretlačiť svoj pohľad na svet aj do iných kmeňov. Všetko sa to deje bez ohľadu na nezamýšľané následky.

No a kde je dopyt, tam je aj ponuka. Politici si jednotlivé kmene prerozdelili a každými voľbami sa roztvárajú nožnice medzi tým, čo týmto kmeňom nasľubujú a medzi realitou, čo sa dá politicky presadiť. Jeden cieľ majú ale všetci politici rovnaký. Cieľom je, aby ste sa zamerali na to, že Váš kmeň môže žiť na úkor tých ostatných a nie na to, že jediný kto reálne žije na úkor všetkých, sú tí istí politici, ktorí Vám to sľubujú. Špirála sa točí a nožnice sa roztvárajú.

Priemerný kmeňový volič sa čím ďalej tým viac vzďaľuje iným kmeňom. Stávajú sa z nás sebci, zahľadení do seba, bez ochoty pozrieť sa na problémy iného kmeňa. Na okraji spoločnosti ostávajú skupiny ľudí, o ktoré politici ani kmene nejavia akýkoľvek záujem. Napríklad marginalizované rómske komunity, alebo zdravotne znevýhodnení ľudia. Mlčiace menšiny, ktoré na tento kolobeh doplácajú.

Médiá

Médiá celý tento kolobeh umocňujú. Nie sú jeho príčinou, sú skôr následkom. Tiež sa prerozdelili do kmeňov, prelievali sa z jedného do druhého podľa historického vývoja a bez sebareflexie celý tento kolobeh zosiľovali, či umocňovali.

Neviem či si pamätáte, ale pred pár rokmi sme tu mali pandémiu Covid-19. Dodnes je možné vyhľadať články, ktoré veštili nezaočkovaným ľuďom plošnú smrť hraničiacu s genocídou. To isté sa dialo ale aj na druhej strane. Všetci zaočkovaní mali do roka pomrieť, mali byť neplodní a ušami mali chytať 5G signál.

Pandémia pominula a ani jedna zo skupín neprešla štipkou sebareflexie. Nevyplnila sa ani jedna a ani druhá predpoveď. Oba kmene sa môžu spokojne tľapkať po pleciach, že mali pravdu (a aj to robia) a realita ich nesplnených predpovedí na základe ktorej chceli znásilňovať ľudí s iným pohľadom, im v tom nijak neprekáža.

To, že médiá v demokracii nie sú príčinou, ale následkom istého úpadku krásne ilustruje dnešná skratkovitosť. Štúdie ukazujú, že ľudia zdieľajú obsah viac podľa nadpisu, ako podľa textu samotného článku. Jednoducho ho nečítajú. Nie je na to čas. Cieľom je utvrdiť sa vo svojom presvedčení a poťahať medové motúzy popod nos ľuďom z môjho kmeňa. Prečo sa pri tom zaoberať realitou, ktorá môže byť zložitejšia ako je emócia vyjadrená v nadpise? Prečo ísť do obsahu hlbšie? Nie je to potrebné.

Výdych

Keď sa do kmeňa, alebo bubliny zakuklíme skutočne hlboko, tak nastane akýsi výdych. Je to oslobodzujúce, keď okolo seba vidím len súkmeňovcov s rovnakým názorom, pohľadom a rovnakými cieľmi.

To je jedným z dôvodov prečo Youtube absolutne valcuje televíziu. Youtube je vlastne decentralizovaná televízia, ktorá vám servíruje obsah podľa vašej príslušnosti ku kmeňu. Tak isto samozrejme pracujú všetky sociálne siete, ktoré vám podľa typu obsahu a podľa formátu podávajú obsah podľa vašej chuti. Je to bludný kruh uzatvárania sa do škatuliek.

Preľaknutie

O to väčšie preľaknutie nastáva, keď narazíme na niekoho z iného kmeňa. Je to až ohromujúce, ako rýchlo takéhoto človeka náš mozog identifikuje ako nepriateľa na život a na smrť. Stačí sa pozrieť pod komentárovú sekciu politických statusov, ktoré boli náhodou natoľko virálne, že ich algoritmus začal servírovať aj ľuďom mimo primárneho kmeňa, pre ktorý boli určené.

Pri narazení na niečo, čo nám nesedí do našej perspektívy, sa aktivuje obranný mechanizmus. Nepýtame sa sami seba, či je daná vec vo svojej podstate zlá alebo dobrá. Najskôr sa opýtame, či zapadá do nášho pohľadu a či je daný človek súčasťou nášho kmeňa, alebo nie.

Ľudia, ktorí roky odsudzujú hrubé správanie mačov zo slovenského vidieka vo vzťahu k ženám, bez mihnutia oka ospravedlnia sexuálne obťažovanie medzi homosexuálmi. Naopak ľudia z opačného kmeňa sa výsostne tešili, keď k takémuto obťažovaniu došlo, aby mohli povedať: Aha, deje sa to aj na opačnej strane barikády! Príslušnosť ku kmeňu je nad podstatou danej veci.

Apatia

Paradoxné je, že takýto prístup môže viesť k zvláštnemu druhu apatie. Stáva sa to vtedy, ak sú navzájom bojujúce kmene prekvapené tou istou vecou naraz.

Bezprecedentné kauzy, ako je napríklad Epstein, ostavajú v ohlušujúcom tichu pred mainstremovými kmeňmi, alebo sú bagatelizované, či prekrúcané. V USA jeden tábor ľúbi Trumpa a druhý zasa Clintonovú. A my sa tu tvárime, že v roku 2017 medzi sebou bojovali v prezidentských voľbách na život a na smrť. Pritom na zverejnených fotografiách z tejto kauzy je Trump s Clintonom v spoločnosti detí spolu. Toto nie sú fotky nepriateľstva. Nezabúdajte, niet väčšej blízkosti, ako spoločníci v zločine! Oba tábory to ale berú športovo. Pre jedných je to kauza Trumpa, pre druhých kauza demokratov a radi sa na tom priživia aj menšie kmene. Pre jedných je to kauza Mossadu, pre iných kauza prehnitych progresívcov. Každému sa ujde vlastnej interpretácie. Fantázií sa medze nekladú.

Epsteinova kauza, alebo pandémia Covid-19, je veľmi vypuklá téma, ale takáto reakcia sa dá vypozorovať v mnohých príkladoch. Jedná sa o sociálny jav, ktorý sa veľmi výrazne prenáša do politiky.

Dôsledky

Ak má krajina väčšinový volebný systém s dvoma politickými stranami, tak kmene, ktoré sa nevedia prejaviť, vytvárajú v týchto stranách rôzne krídla, alebo v tichosti čakajú na svoju príležitosť. Ak sú tieto kmene extrémistické, tak to môže byť nebezpečné.

Ak má krajina pomerný volebný systém s viacerými stranami, tak sa kmene môžu naplno prejaviť. Vtedy nastane cirkus, ktorý vidíme v Európe. Vidíme obrovské priepasti medzi kmeňmi, nevraživosť, neporozumenie, aj vylúčené skupiny obyvateľov. V takomto prostredí môžeme vidieť symptóm “mŕtvej váhy” v politike. Sú to extrémne strany, s ktorými ostatné kmene nechcú spolupracovať, alebo si spoluprácu nevedia predstaviť.

Podiel týchto strán neustále rastie. Takáto mŕtva váha môže mať rôzne podoby od hnutia Republika a AfD až po chaotické a neidentifikovatelné živly, ako je Hnutie Slovensko Igora Matoviča.

V čase písania tohto článku máme na slovenskej politickej mape podľa preferencií 20% voličov, ktorých reprezentujú strany, s ktorými nikto nechce ísť do koalície. Ak tento podiel bude naďalej narastať, tak to bude mať následky v podobe politického kupčenia, menšinových vlád a politickej korupcie. Bez zákulisných dohôd jednoducho vládu nezložíte. V praxi to bude znamenať ešte menší dohľad nad rukami politikov, aký máme doteraz.

Bude paradoxné, ak prekvapivo úspešný výsledok hnutia, ktoré považujeme za antikorupčné, bude viesť ku kabinetnej politike a oligarchizácii Slovenska. Účinok takéhoto množstva “mŕtvej váhy” v politickom spektre netreba podceňovať. Naše inštitúcie a ústava naň nie sú pripravené. Na krátkom horizonte to bude viesť k politickej korupcii, na dlhom horizonte k oligarchizácii a na veľmi dlhom horizonte to môže pripraviť podhubie pre autokraciu. Politikom, ktorí nehrajú podľa férových pravidiel, takéto prostredie vyhovuje.

Zhoda

Na jednom sa ale všetky kmene zhodnú. Úplne všetky a je v zásade jedno koľko ich je. Zhodnú sa, že všetky ostatné kmene sú retardované a hodné opovrhovania. Ak sa opýtate akejkoľvek politickej menšiny či majú tí ostatní správne ciele a motivácie, tak vám odpovedia, že v žiadnom prípade. Niektoré kmene strpíme v koalícii, niektoré v opozícii, ale väčšinu by sme ich vedome, alebo podvedome najradšej odprevadili zo sveta.

Žijeme v demokracii kde vládne väčšina, v dobe keď si všetci myslia, že väčšina je retardovaná. Žijeme v demokracii, kde toto slovo ostalo už len akýmsi fetišom, ktorý stratil význam. Žijeme v demokracii, z ktorej sa vytratili ľudia veriaci v to, že vôľa väčšiny nasmeruje ich krajinu správnym smerom.

Niekto toto slovo prestal úplne používať a pokukuje po autoritárskych spôsoboch vlády. Ale čo je podľa mňa ešte nebezpečnejšie, niekto toto slovo tak nadužíva a prekrúca v prospech svojho kmeňa, že úplne stratilo význam.

Takýto stav, ale nepotrvá dlho. Demokracia sa transformuje. Ako sa transformovala z politického súboja sociálno-ekonomických tried na súboj kmeňov, tak sa zo súboja kmeňov nevyhnutne transformuje ďalej. Stav, ktorý som doteraz opísal, je len symptómom poslednej fázy demokracie, ako ju poznáme pred radikálnou transformáciou. Neznamená to, že to bude trvať týždne, alebo mesiace. Inštitúcie a spoločnosť majú svoju zotrvačnosť. Môže to trvať roky. Z môjho pohľadu je ale jasné, že sa to stane, priam, že sa to už deje.

Transformácia

Nastáva otázka akým spôsobom sa táto transformácia udeje. To je veľmi tenký ľad. Ak k Vám mám byť úprimný, tak musím priznať, že Vám môžem ponúknuť len subjektívny pohľad z kmeňa ku ktorému patrím. A z ktorého, pravdupovediac, trochu na okraji vyčnievam. Nemusí to každému vyhovovať, ale iný pohľad žiaľ nemám k dispozícií. Príďte s vlastným pohľadom, rád si ho vypočujem, alebo si o ňom prečítam.

Gilbert Keith Chesterton napísal vo svojom prelomovom diele Večný človek zaujímavú myšlienku. Keďže boli nedávno Vianoce, tak mi táto myšlienka príde aktuálna, zamýšlal som sa nad ňou a prišla mi kľúčová pre rozlúsknutie rébusu: Kam sa uberie naša demokracia?

Chesterton okrem iných prenikavých myšlienok písal o tom, že bolo zázračné, priam kľúčové, že sa Ježiš Kristus narodil do židovského národa s jeho históriou, spiritualitou a spôsobom života, ktorý je popísaný v Starom zákone. O dôvodoch si prečítate v knihe, veľmi Vám ju odporúčam.

Mne však prišlo rovnako dôležité to, že kedy sa v Betleheme, v tejto bezvýznamnej rímskej provincii, Ježiš Kristus narodil. Polemika o čase jeho narodenia ma fascinuje viac, ako polemika o mieste jeho narodenia.

Je jasné, prečo to zaujíma veriaceho človeka, ale môj argument je argumentom aj pre neveriacich. Prečo bolo pre rozširovanie kresťanstva dôležité, aby sa Ježiš Kristus narodil v roku 0 práve v tejto provincii? Čo stojí za tým, že kresťanstvo prežilo 2000 rokov a prežilo všetky demokracie, diktatury, alebo monarchie? Môže si od neho naša demokracia zobrať príklad?

Územie dnešného Izraelu malo pohnutú históriu dávno pred založením štátu Izrael. Toto územie postupne spadalo pod asýrsku, babylonskú, perzskú, grécku, rímsku, sásánovskú, byzantskú a od 7. storočia pod arabskú nadvládu. Potom oblasť ovládali Umajjovci, Abbásovci, križiaci a v roku 1260 bola pripojená k mamlúckemu sultanátu. V roku 1516 sa stalo súčasťou Osmanskej ríše, v ktorej zostalo až do 20. storočia.

Ak by sa Ježiš Kristus narodil o niečo skôr, tak by sa narodil v gréckom prostredí, kedy túto provinciu ovládali nástupcovia Alexandra Veľkého Macedónskeho. Nie som historik, ale predpokladám, že ak by sa Ježiš Kristus narodil v tomto období, tak by sa sídlo kresťanstva nepresťahovalo do Ríma, ale do Alexandrie. Toto prostredie bolo síce intelektuálne podnetné, ale postrádalo inštitúcie a flexibilitu, pomocou ktorých by sa kresťanstvo rozšírilo do celého sveta. Možno by sa z kresťanstva stala židovská sekta pre exkluzívny klub filozofov, ktorých v tej dobe bolo neúrekom.

Ak by sa Ježiš Kristus narodil o niečo neskôr, tak by sa narodil na území Novoperskej ríše Sasánovcov. Predpokladám, ak by sa Ježiš Kristus narodil v tomto období, tak by sa sídlo kresťanstva nepresťahovalo do Ríma, ale do Ktésifónu. Toto prostredie bolo liberálne k rôznym kultom, pretože vládcovia neovládali celú hierarchiu spoločnosti na svojom území. Kresťanstvo by sa na svojom počiatku neupevnilo vo svojom jadre a zaroveň by sa pomocou inštiúcií nemohlo šíriť obrovskou rýchlosťou.

Podmienky na bezprecedentné šírenie kresťanstva z územia dnešného Izraela boli len v rímskom období. Dokonca si dovolím povedať, že obdobie roku 0 bolo úplne najideálnejšie obdobie. Počas obdobia Rímskej republiky Rimania vytvorili inštitúcie, ktoré udržali odstredivé sily v demokracii na uzde dlhšie, ako ktorýkoľvek demokratický útvar pred nimi a zatiaľ aj po nich. Mali na to číro sebecké dôvody. Báli sa v jednej inštitúcii zhromaždiť príliš veľa moci na jednom mieste, aby ju neuchválil ich protivník.

Strach, že by sa to mohlo obrátiť proti nim bol silnejší, ako túžba po krátkodobom nadobudnutí vlastnej moci.

Podľa C. S. Lewisa vynakladáme ohromnú energiu, budujeme civilizácie, vytvárame znamenité inštitúcie, ale zakaždým sa niečo pokazí. Nejakým osudným nedopatrením sa zakaždým na špičku prepracujú sebeckí a krutí ľudia a už sa to valí do biedy a skazy. Motor sa zadrie. Zdá sa, že sa to rozbieha celkom sľubne, prejdeme niekoľko metrov a potom sa to rozsype.

Vedeli to už starovekí Gréci. Tí verili, že po demokracii prichádza oligarchia a po oligarchii zasa monarchia. Mnoho gréckych filozofov, ktorí položili základy väčšiny vedeckých odborov neverili v stálosť demokracie. U mnohých môžeme pozorovať sklony k “osvietenému autoritárstvu”. Brali to ako fakt. Možno niekde tu môžeme vysledovať zárodok “byzantského spôsobu myslenia”, ktorý je tak často prezentovaný ako paralela so slovenským spôsobom myslenia.

Grécke republiky aj Rímska republika sa rozpadli, respektíve zanikli a na krátko ich nahradila oligarchia a potom monarchia. Vidíme, že v Rímskej monarchii - v cisárstve ostali prvky demokracie a jej inštitúcie dlhšie ako tomu bolo v Grécku. Aspoň nejaká forma spätnej väzby voči politikom fungovala.

Práve po páde Rímskej republiky a po búrlivom období počiatku cisárstva, keď sa rozbúrené vlny trocha upokojili, presťahovalo kresťanstvo svoje sídlo do Ríma. Prvé storočia prenasledovania upevnili jadro viery. Zničenie Jeruzalema rozohnalo učeníkov do všetkých končín sveta. A ako kresťanstvo získavalo veriacich, tak mimoriadne úspešne využívalo Rímske inštitúcie na svoje šírenie a upevňovanie vplyvu.

Veriaci človek v tom vidí zázrak, neveriaci len náhodu. Ale pre našu tézu o ďalšej fáze demokracie v dnešnej dobe to nie je až tak podstatné.

My stojíme na križovatke a môžeme si vybrať. Buď sa pohneme gréckou cestou a príjmeme fakt, že nás skôr či neskôr bude čakať autoritársky režim. Alebo si vyberieme rímsku cestu a pokúsime sa našu demokraciu, jej inštitúcie a ústavu prispôsobiť dnešným potrebám.

Z môjho pohľadu je najdôležitejšie prestrihnúť kolobeh neustále sa roztvárajúcich nožníc medzi kmeňmi, ktorý vytvára nevraživosť, neporozumenie a aj vylúčené skupiny obyvateľov.

Ja som tento kolobeh nazval “zlaté teľa”. Prečo práve zlaté teľa? Je to ľudskou históriou vytvorený boh, ktorému prinášame obety a ktorého sme si vo svojej mysli zidealizovali natoľko, že sme slepí vo vnímaní reality. Žaba sa varí a nikto nie je ochotný zakričať, že cisár je nahý.

Tento kolobeh sa ale nedá odstrániť bez toho, aby sme ho niečím nenahradili. Ak ho nenahradíme, nahradí sa automaticky sám a automaticky sa pri nahradení uplatní zákon silnejšieho - autokracia. Nezdravú spätnú väzbu - odstredivý kolobeh, môžeme nahradiť zdravou spätnou väzbou. Menšiu kontrolu nad politikmi môžeme nahradiť väčšou kontrolou.

K tomu je nutné priniesť politiku bližšie k občanom, na lokálnu úroveň.

Nicholas Taleb to vysvetlil veľmi pekne. Každá úroveň verejnej správy má pre neho iný účel a tým ho aj inak politicky definuje. Ak ho voľne parafrázujem vzhľadom na slovenské podmienky, tak Taleb tvrdí, že na úrovni obce je socialista, na úrovni regiónu sociálny demokrat, na úrovni štátu klasický ekonomický liberál a na úrovni sveta je libertarián.

Presunom kompetencií medzi rôznymi úrovňami verejnej správy môžeme pretrhnúť nezravé kolobehy a spätné väzby centralizmu. Ak by sme každému voličovi dovolili identifikovať sa na jednotlivých úrovniach verejnej správy s iným kmeňom, tak by sme odstránili mnoho treníc a nezamýšľaných dôsledkov.

K tomuto účelu sme s Jurajom Karpišom založili Futuregion - inštitút pre reformu verejnej správy. Obaja sme ekonómovia, ale obaja pochádzame z iného kmeňa.

Ja som absolútne presvedčený, že sa reforma regiónov na Slovensku stane. Otázka neznie či sa stane, ale kedy sa to stane. Ak na Slovensku nezavládne úplná totalita, tak všetko smeruje k hlbokej reforme regiónov (fiškálnej decentralizácii). Chcete byť pri tom? Dvere sú otvorené, pridajte sa.

Keď sa ma niekto v minulosti opýtal čo robím, tak som sa najskôr zamyslel, kto sa túto otázku pýta a až potom som odpovedal. Pri všetkej skromnosti (alebo skôr neskromnosti pri výbere aktivít) je toho dosť. Po vianočnej konsolidácii som schopný to zhrnúť do jedného substacku. Možno to raz budem považovať za najväčší úspech tohoto roka.

Po 10-tich rokoch pracovného života (začal som skoro) sa môžem pochváliť, že pri veľkej dávke šťastia, sa mi pomaly, ale isto darí (konečne!) robiť to čo ma baví. Nie je to ale ľahké, pretože som mimoriadne rozkročený.

Keďže čítate tento substack, tak ste si asi všimli, že sa venujem ekonómií. Pravdepodobne ste sa sem dostali cez reformu regiónov. V tejto téme som sa prehlásil za samozvaného lobistu. Od roku 2019 som presvedčený, že to je najdôležitejšia reforma pre Slovensko a možno aj pre iné špecifické krajiny v dnešnej dobe.

Som absolutne presvedčený, že táto reforma sa stane. Otázka neznie či sa stane, ale kedy sa to stane. Ak na Slovensku nezavládne úplná totalita, tak všetko smeruje k hlbokej reforme regiónov (fiškálnej decentralizácií). Chcete byť pri tom? Dvere sú otvorené, pridajte sa.

Keď som sa v rozhovore pre Nový čas prehlásil za lobistu, tak mnohým diskutujúcim vŕtalo v hlave, že kto ma platí. Pravda je taká, že nikto (čo je mimoriadne smutné). Reforma regiónov síce prinesie výrazný hospodársky rast, ale tento rast je príliš roztrieštený, aby ho pozbierala nejaká záujmová skupina. Najviac by z toho teoreticky mohla ťažiť Jednota dôchodcov, ktorým by sa vnúčatá vrátili zo zahraničia :). Nateraz je ale dobre, že si túto tému nikto nesprivatizoval. Vďaka tomu môže prirodzene rásť a bujnieť.

Príliš roztrieštený záujem o decentralizačnú reformu potrebuje paradoxne určité jadrá (kľudne ich môžeme nazvať centrá) okolo ktorých sa združia ľudia usilujúci sa o zmenu. Takéto jadrá som posledných 6 rokov zakladal.

• V roku 2019 vznikla každoročná konferencia Futuregion

• Následne vznikol podcast Výkrik z regiónov s 216 epizódami (ku dnešnému dňu)

• Potom vznikla Aliancia za silné regióny

• Výkrik Rómov z regiónov bol pokus poukázať na jednu z najdôležitejších tém reformy

• No a medzi tým som sa snažil dopísať knihu o reforme regiónov s názvom Zlaté teľa musí zomrieť (sľubujem, že jej v roku 2026 dám patričnú prioritu)

• Nakoniec vznikol odborný think tank: Futuregion - inštitút pre reformu verejnej správy

• Čestné uznanie by mali dostať moje dva spanilé výpady do politiky, na ktoré myslím, všetci radi zabudneme, prípadne sa na nich za pár rokov radi zasmejeme

Prečo je toho tak veľa, keď tvrdím, že to neprináša peniaze? Nuž som už raz taký. Raz Vám možno na tomto substacku vysvetlím ako sa vytvárajú politické opcie (dôvod na odber!). Nateraz Vám musí stačiť, že politické opcie sú na Slovensku mimoriadne lacné. Ak niekto nerozumie slovu opcia, môže ho nahradiť slovom príležitosť.

Subscribe now

Tým že som začínal skutočne skoro, pochádzal som z chudobného regiónu (kde nie je veľmi čo robiť) a nemal som žiadne záväzky, tak som tieto opcie nakupoval hlava-nehlava. Keď sa na to pozriem spätne bolo to bláznovstvo. Mnohokrát to na konci dňa išlo na úkor dôležitých vecí a určite to zanechalo pár nepekných následkov. Bláznom ale patrí svet! Menil by som na tom niečo? Samozrejme! Ale to je dnes irelevantné.

Dnes ste si prišli prečítať nieco o konsolidácií.

Politické aktivity škrtám. Neznamená to, že sa politikou nebudem zaoberať. Uvolnením rúk toho možno bude ešte viac. Nebudem sa v nej ale angažovať osobne.

Všetky ostatné aktivity budú presunuté pod Futuregion inštitút. Niekotré budú pozastavené. Niektoré budú rebrandované. A niektoré zmenia formu a obsah. Máte sa na čo tešiť. To je jediná vec, ktorú môžem garantovať. Sekáme a reštrukturalizujeme. Necháme si len výkonné časti portfólia, ktoré prinášajú ovocie. Startupové obdobie končí. Čo prichádza? Však uvidíte.

Čo ma teda živí, ak to nie je makro ekonómia?

Nuž, ako to už býva, je to mikro ekonómia. Nakoľko sa jedná o private equity projekty, tak čím menej Vám o nich napíšem, tým lepší výnos dosiahneme. Tak len toľko, že namiesto “drill, baby, drill” robíme “shit, baby, shit”. :)

Nie som úplne presvedčený, že na reformu regiónov sa nedá vytvoriť investičná téza. Nie som ale ochotný ju na nej stavať. Postavil som ju teda tak, aby mohla byť v budúcnosti vetrom do chrbta.

Je to prepojené? Samozrejme! Alebo si len môj mozog našiel konfirmačnú skratku, ako tieto dve oblasti násilne prepojiť? Uvidíme.

Nuž a tu sa dostávame na pomedzie makra a mikra. Toto je miesto kde pustím len priateľov. Keďže je tento substack komorný s menej ako 1000 odberateľmi, tak kľudne vstúpte.

Hovoríme o mojich osobných investíciách. Žiadne cudzie peniaze, žiadna politika, žiadne vzťahy o ktorých by ste nevedeli. Len krv a pot na svetových burzách.

S Jurajom Karpišom s ktorým spolupracujem na Futuregion inštitúte sme si vybudovali zaujímavý vzťah. Vzťah ktorý môžu mať len dvaja ekonómovia s podobnou mierou autizmu. Nuž a tento vzťah sme vám tento rok ukázali v úplne novom projekte, práve na pomädzí makro a mikro ekonómie.

Nazvali sme to “(ne)špekulujeme s Danom” a je to séria podcastov na kanále Juraj Karpiš. Zatiaľ sme dali von tri videá ku ktorým Vám dám exkluzívny komentár, ktorý nenájdete nikde inde.

Začali sme s mojim predstavením. Úplne som sa obnažil. Možno som toho z osobných financií porozprával až príliš veľa. V tomto videu nájdete hlavne moje nezdary a môj spôsob myslenia, ako sa z týchto nezdarov poučiť. Predstavím aj pár téz, na ktoré mám doteraz stavené (okrem maloobchodu v Poľsku, to sa mi podarilo predať s krásnym ziskom).

Toto video bola skúška pre publikum, či to bude niekoho vôbec zaujímať. Zjavne zaujalo. To ale Jurajovi sledovatelia netušili čo príde.

No a prišli zlatí ťažiari. Oblasť, ktorá je krásne na pomädzí makro a mikro ekonómie a na ktorej som zatiaľ zarobil najviac, čo sa týka osobného majetku.

Komoditný cyklus bol neúprostný. Nezávisle od seba sme s Jurajom porovnávali naše nákupy a zistili sme, že sme kupovali ťažiarov v rozmedzí pár týždňov od seba, keď ešte taktmer nikto nevidel hodnotu vo zvyšujúcej sa cene zlata vzhľadom na jeho producentov.

Ako tento komoditný cyklus využiť vo svoj prospech nájdete vo videu pre členov a podporovateľov na stránke: www.jurajkarpis.com TU.

Nuž a prichádzame k nášmu poslednému podcastu. Tento podcast vyšiel pred pár dňami a ak by som ho mal bilancovať, tak som s ním najviac aj najmenej spokojný zo všetkých troch. Že v tom je rozpor? Jasné že je.

Je to téza (jedna z mojich 5 na osobnom portfóliu), ktorá sa ešte neodohrala. Hovoríme o bubline v AI. Je to zložité.

Preto zachádzam do rôznych zákutí vlastného uvažovania o tejto investícií. Snažím sa vytvoriť čo najväčší “buffer” pre zlyhanie. V zásade môžete s niektorou z téz o “buffery” na AI nesúhlasiť, ale ako celkok mi to dáva zmysel a preto som do toho šiel.

Podcast sa môže zdať nezrozumiteľný a chaotický. Snažím sa pochopiť, ako takýto formát zlepšiť. Zatiaľ som len prišiel na to, že takýto rozhovorový formát nie je úplne ideálny na zložitú a komplexnú tému (akou bublina v AI nepochybne je) a že sa cez neho robí veľmi ťažko niečo ako investičná komisia na investičnú tézu, ktorá sa ešte neodohrala.

V mojom portfóliu táto téza ale tvorí menšiu časť ako téza na zlatých ťažiarov (zatiaľ). Nie, že by som tomu neveril, ale príde mi na to ešte dostatočne skoro, aby som to zobchodoval. Momentálne som presvedčený, že AI bublina bude systémový problém, ktorý zasiahne celú ekonomiku (v podcaste som ešte presvedčený nebol). Je otázne ako túto tézu hrať. Môj pohľad sa mení každým dňom. Ak ale chcete vedieť ako by som túto tézu hral minulý týždeň, tak pokračovanie videa s praktickou časťou nájdete na stránke pre členov a podporovateľov: www.jurajkarpis.com TU.

Nuž a to bola prvá časť konsolidácie mojich aktivít. Vzhľadom na to, že reforma regiónov neprináša žiadne príjmy, som v nej možno trochu preinvestovaný. Každopádne sa aj do budúcna budem snažiť čo najviac skĺbiť makro a mikro ekonómiu, pretože práve na pomedzí týchto dvoch odborov vidím tie najväčšie príležitosti.

Bol som v Klenovci a v Muránskej Dlhej Lúke.
Dve osady, ktoré na mape vyzerajú ako bodky, ale keď tam stojíte, sú to celé vesmíry. V jednom deti, ktoré behajú bosé a namiesto lopty majú kus peny. V druhom starci, ktorí sedia na priedomí a sledujú prach stúpajúci za autom.

A medzi nimi – Vlado Sendrei a jeho kapela Sendreiovci Gypsy Band, ktorí tam prišli s projektom Rómska struna na potulkách v osadách na strednom a východnom Slovensku, podporeným fondom KULMINOR.
Nie s prázdnymi sľubmi, ale s hudbou. Nie ako návšteva, ale ako návrat.

Keď sa rozložili prvé reproduktory, ľudia prichádzali pomaly. Najskôr deti.
Dve malé, sotva päťročné dievčatá sa chytili za ruky a začali tancovať ešte skôr, než zaznel prvý tón.
Akoby hudbu tušili dopredu. Ich telá sa hýbali slobodne, ako keby vedeli, že rytmus patrí aj im – aj keď svet, v ktorom žijú, patrí málokomu.

A potom v Klenovci – dievča v kroji, asi pätnásťročné. Z tváre tiché, z pohybu presné.
Zvládlo celú choreografiu bez jedinej chyby, aj keď, ako mi neskôr povedali, že je hluchonemé.
Nikdy nepočulo tón, no rozumelo hudbe lepšie než ktokoľvek z nás.

Vtedy som pochopil, že hudba nie je len zvuk, ale spôsob, ako sa svet pohne ďalej.

Sendreiovci hrajú a celé osady sa menia.
Deti kričia, ženy tancujú, muži sa usmievajú, starí sa dívajú. Na chvíľu sa rozpadne stereotyp o „dvoch svetoch“. Je to len jedno popoludnie, ale cítite, že práve ono by sa malo predlžiť na celé roky.

„Dať Rómom prácu a dôstojnosť nestačí cez dávky a úrady,“ hovorí Vlado Sendrei.
„Treba začať od detstva, od talentu, od kultúry. Hudba a tanec sú najsilnejší kód, ktorý poznajú.“

A má pravdu.
Kultúra je najlacnejšia forma zmeny, ale najťažšia na pochopenie. Neprináša rýchle čísla do štatistík, len pomalé zmeny v srdciach. Ale práve tie sú trvalé.

Keď sa zotmie, ticho sa vracia.
Hudba sa rozplynie v údolí, svetlá zhasnú a deti sa rozbehnú domov.
No ešte kým odídem, vidím, ako sa jedno z tých dievčat zastaví, otočí a jemne sa zatrasie v rytme, ktorý už nehrá. Vtedy viem, že hudba zostala – nie na pódiu, ale v nich.

Možno raz, o pár rokov, budú stáť na inom pódiu.
Možno na Balvalfeste, medzi tými, ktorí kedysi sedeli v hline a dnes hrajú pre celé Slovensko.
A možno nie. Možno len budú tancovať doma, na prahu svojho domu, v tichu, ktoré pozná rytmus.

Tento text vznikol počas návštevy rómskych osád v rámci projektu Rómska struna na potulkách v osadách na strednom a východnom Slovensku, ktorý realizuje Kultúrno-výchovné občianske združenie Láčo drom s finančnou podporou fondu KULMINOR.

O pár mesiacov sa s týmito deťmi stretnem znova – na festivale Balvalfest, kde už budú stáť na pódiu.
A myslím, že to bude ich najdôležitejší koncert.

Akonáhle sme sa dozvedeli termín okrúhleho stola, tak sme dali dokopy akčnú skupinku odporcov týchto zákonov a naplánovali sme tlačovú konferenciu na ráno, pred zasadnutím výboru NR SR.

Zoznam účastníkov sa ustálil na inštitút INESS v zastúpení Róberta Chovanculiaka, Futuregion - inštitút pre reformu verejnej správy v mojom zastúpení, Veroniku Dropčovú riaditeľku cirkevnej školy sv. Martina a štyroch mládežníckych politických organizácií (Kresťansko demokratická mládež Slovenska, Generácia D, Mladé Slovensko a Mladá Maďarská Aliancia). Pripojiť sa chcela aj mládežnícka organizácia SaS, ale na poslednú chvíľu im ochorel rečník. Záznam z celej tlačovky nájdete tu.

Ja som sa vo svojom príhovore venoval nezamýšľaným dôsledkom tejto narýchlo uvarenej reformy. V krátkosti Vám ich predstavím, pretože sa o tejto reforme popísalo už mnoho, ale tieto tri nezamýšľané dôsledky som nezachytil.

Prvý nezamýšlaný dôsledok je navýšenie školného o 600 EUR na žiaka cirkevnej, alebo súkromnej školy ročne. To môže znamenať zatvorenie súkromných alebo cirkevných škôl. 600€ v Lučenci ale nie je to isté čo v Bratislave. Zatváranie nebude na Slovensku rovnomerné. Súkromné a cirkevné školy môžu zostať len v bohatých regiónoch. Ak ich zriaďovatelia zatvoria, tak ich už nikdy neotvoria. Dôvera v systém nie je nekonečná. Stane sa presne to, čo sa stalo pred 15-timi rokmi s neštátnymi službami zamestnanosti. Títo ľudia jednoducho odišli pracovať do iného odvetvia. Následky zažívame v regiónoch v podobe dlhodobej nezamestnanosti, v generačnej chudobe, kriminalite a v segregácii… .

Druhý nezamýšľaný dôsledok. Argumentácia, že druckerova reforma školstva má riešiť rasizmus je v tomto svetle úplne komická. Naozaj je niekto tak naivný, že očakáva od tejto vlády úprimné riešenie segregácie? Ja sa priatelím s mnohými Rómami v regiónoch a poznám sa aj s rasistami. Presne vám môžem povedať, aké nezamýšľané dôsledky kvóty na Rómov vyvolajú. Vyvolajú ďalšiu vlnu rasizmu a nenávisti! Centrálny plánovač nemôže nikomu prikázať, aby mal niekto niekoho rád. To musí vzísť prirodzene. Ak by minister Drucker chcel pomôcť ďalšiemu vzostupu extrémizmu na Slovensku, nerobil by to inak.

Myslíte si že “kvóty na Rómov” je príliš silné slovo? Ale to presne v zákone je. Dokonca pre všetky školy, aj verejné, nielen tie neštátne. V zákone o financovaní škôl a školských zariadení v paragrafe 14 nájdeme v 8. odseku návrh na zníženie normatívneho príspevku: “Ministerstvo školstva zníži zriaďovateľovi materskej školy alebo základnej školy normatívny príspevok najviac o 5%, ak škola podľa stavu k 15. septembru neprijme na výchovu a vzdelávanie najmenej počas dvoch po sebe nasledujúcich školských rokov proporcionálny podiel detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia podľa ich zastúpenia v príslušnom verejnom školskom obvode alebo vo viacerých verejných školských obvodoch, v ktorých je zaradený.”

V preklade to znamená to, že deti zo znevýhodneného prostredia budú “distribuované” naprieč všetkými školami v obci, ak tieto školy nechcú prísť o peniaze od štátu. V odseku 9 ďalej nájdeme: “Ministerstvo školstva zníži normatívny príspevok za podmienok podľa odseku 8 najviac o 10%, ak škola neprijme proporcionálny podiel detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia opakovane a preukázateľne najmenej počas štyroch po sebe nasledujúcich školských rokov.”

Prísť o 10% normatívu by bolo pre väčšinu verejných škôl existenčne zničujúce.

Tretím nezamýšlaným dôsledkom druckerovej reformy je to, že sa k sociálne slabším ľuďom budeme stavať ako k číslam v tabuľke. Pritom už dobre známe sociálne inžinierstvo Slovenského štátu ich priviedlo do osád. Je naivné si myslieť, že ďalšie sociálne inžinierstvo ich z týchto osád vytiahne. Musíme nastaviť zdravé motivácie, adresné nástroje, ale v prvom rade sa k ním musíme správať ako k ľuďom. Prosím, nepodceňujme ich. Každý človek má prirodzenú túžbu byť šťastný. My musíme túto túžbu rozvinúť a umožniť jej sa prejaviť. Len tak vybudujeme silného a sebavedomého občana. Áno, aj takého, ktorý vyrastal v osade.

Hlavným heslom reformy je “najlepšia škola je tá najbližšia”. To platí ale len pre gádžov, Rómovia majú byť distribuovaní centrálnym plánovačom po celej obci. Môže to fungovať? Nuž, na nešťastie ministerstva školstva na to máme jasnú odpoveď.

V poslednom schválenom druckerovom balíku školských zákonov bol zákaz dvojzmennej prevádzky škôl. To znamenalo, že niektoré školy na východnom Slovensku museli uzavrieť triedy a prerozdeliť deti do vzdialenejších škôl. To je veľmi podobný príklad, avšak na oveľa menšom počte škôl. Minister Drucker prisľúbil, že zriadi pravidelnú autobusovú linku, ktorá zabezpečí logistiku a nájde pre deti novú školu. Ako to dopadlo? Reportáž televízie Markíza ukázala, že deti do škôl nenastúpili. Žiadna autobusová linka zriadená nebola a deti ostanú minimálne mesiac doma bez učenia. Niektoré dokonca skončili u psychológa. Toto je to budovanie súdržnej a nediskriminačnej spoločnosti?

Tých nezamýšľaných dôsledkov je omnoho, omnoho viac. Toto sú tie, ktoré trápia mňa a myslím si, že nedostali dostatočný priestor v diskusii.

Viac ako nezamýšľané dôsledky ma ale trápia výsledky. Na to sa ale musíme z tlačovej konferencie presunúť na Výbor NRSR pre vzdelávanie, ktorého som sa zúčastnil spolu s Erikom Nikerlem, ako zástupca KDMS.

Tam som mal tiež príhovor. Kratší, menej odborný, ale pre mňa oveľa dôležitejší. Dokonca som bol zástupcom ministerstva vyznamenaný, že to bol jediný nekonštruktívny príhovor v rozprave. Od predkladateľa najškodlivejšieho balíka zákonov tejto vlády som väčšiu pochvalu nemohol dostať!

Ešte predtým, ako vám poviem o čom som hovoril, by som vám chcel dať do pozornosti vystúpenie Róberta Chovanculiaka z INESS. Je to asi najbrilantnejšie vyvrátenie všetkých otázok ohľadom inšpirácie druckerovej reformy, fungovaním školstva v zahraničí. Dokonca si dovolím nazvať tento príhovor obžalobou ministerstva zo zlého úmyslu a vedomého klamstva.

Späť ale k môjmu “nekonštruktívnemu” príhovoru. Hovoril som o mojej (vtedy len) chystanej ceste do rómskych osád v nedeľu 28.9. a pýtal som sa zásadnú otázku, ktorú by sa mal pýtať každý občan, ktorý sa o túto tému zaujíma. Ako táto reforma pomôže ľuďom, ktorí žijú v neľudských podmienkach, napriek tomu, že sme v 21. storočí v krajine Európskej únie?

Odpoveď som nedostal. Preto som sa do osád vybral. Bol som súčasťou tímu, ktorý spoluorganizoval koncerty známej kapely Sendreiovci v osadách. A zažil som skutočný šok. Videl som obrovskú osadu, vyše 500 ľudí, veľký počet detí, ktorí nemajú splachovacie záchody, tečúcu vodu, alebo prístupovú cestu. Videl som ďalšiu osadu kde všetci ľudia chodia na vodu k prameňu, iný zdroj vody nemajú. Videl som ale aj radosť z hudby a malú iskierku nádeje v niektorých očiach.

Týmto ľuďom treba na Slovensku bezpodmienečne pomôcť, ale adresne a efektívne. Po druckerovej reforme nebudú mať ani záchod, ani cestu, ani väčšiu nádej na šťastie v živote. Budú mať len ďalšiu nenávisť od majority a povinnosť chodiť do školy na druhý koniec mesta. Toto nie je pomoc. Toto je len hladkanie ega centrálnych plánovačov v Bratislave. Áno, pánovi Hipšovi sa vo Zvolene s jeho školou podaril zázrak, za ktorý mu patrí veľký obdiv. Slovensko potrebuje viac lokálnych, odhodlaných a obetavých Hipšov z mäsa a kostí! Nepotrebuje však hipšove zákonodárstvo. Potrebuje stabilný rámec a predvídateľné financovanie, v ktorom by sa títo ľudia mohli realizovať.

O druckerovej reforme školstva sa už toho popísalo skutočne mnoho. Sám som k tomu natočil niekoľko podcastov, zúčastnil som sa niekoľkých tlačoviek a bol som aj na spomínanom okrúhlom stole v NR SR. V poslednom podcaste s pánom Horeckým, bývalým ministrom školstva a bratom Filipom, františkánom z Fiľakova, zaznela myšlienka, že druckerova reforma školstva je len o peniazoch. Nie je to celkom pravda. Druckerova reforma má koreň oveľa hlbšie.

Ako občania Slovenska sme prepadli nebezpečnej závislosti na “tvrdých drogách”. Na drogách viery v zázračné riešenia centrálnych plánovačov. Pamätáte si? Stačí vymeniť ľudí a bude tu raj na zemi! Stačí zmeniť “túto vec” a aj tráva bude zelenšia!

Takto to ale v reálnom živote nefunguje. Nepomôžu nám ľudia, ktorým na našom bezprostrednom okolí (kdekoľvek vy ako čitateľ žijete) skutočne nezáleží. Nepomôžu nám ľudia, ktorí sa vašej susedky nespýtajú či nie je chorá, lebo nebola v nedeľu v kostole.

Funkčná demokracia a skutočne súdržná spoločnosť, kde sa každému (aj tomu, koho nemáme radi) žije dobre, sa dá vybudovať len zospodu. To je jediný spôsob! A ak vám bude niekto tvrdiť opak, tak jednoducho klame.

A klamstiev už bolo dosť! Spomeňte si na oklamaných Rómov, ktorých deti ostali bez vzdelávania, len pre nejakú chutnú tlačovku o ukončení dvojzmennej prevádzky škôl na Slovensku.

Cisár je nahý! Zastavme prosím túto škodlivú drukerovu reformu, alebo ju aspoň vráťme na poctivú celospoločenskú diskusiu.

Za podujatím stojí Vladimír Sendrei, hudobník, aktivista a zakladateľ festivalu. Už 24 rokov vedie Balvalfest s presvedčením, že umenie dokáže byť cestou k zmene. „Keď vidím, že deti v osadách namiesto túlania sa po ulici berú do rúk gitaru či husle, viem, že to má zmysel,“ hovorí Sendrei. Jeho práca je dôkazom, že kultúra môže byť formou neformálneho vzdelávania – učiť disciplíne, zodpovednosti, spolupráci i sebavedomiu.

Príprava na festival si vyžaduje mesiace skúšok, tréningu a odriekania. Pre mnohé deti je to prvý kontakt so systematickou prácou. Učia sa dochvíľnosti, precíznosti, kolektívnej zodpovednosti. Získavajú prezentačné zručnosti, ktoré by inak nadobúdali len ťažko. V prostredí, kde drogy či apatia bývajú lákavou skratkou, sa hudba stáva cestou k dôstojnosti.

Význam Balvalfestu sa pritom neobmedzuje iba na komunitu. Ako upozorňujú analýzy o dlhodobej nezamestnanosti, každý človek, ktorý sa vďaka podobným aktivitám dostane z pasce chudoby, prináša spoločnosti ročný prínos 17–23 tisíc eur – v podobe ušetrených dávok, nových daňových príjmov a znížených sociálnych a zdravotných nákladov. Ak sa takto aktivizujú stovky rómskych detí a mladých, dopad na verejné financie je rádovo v miliónoch eur ročne. Festival tak nepriamo prispieva k ekonomike krajiny – aj keď na prvý pohľad ide „len“ o hudbu.

Balvalfest je zároveň mostom medzi Rómami a väčšinovou spoločnosťou. Amfiteáter plný ľudí, ktorí sa spolu smejú, tancujú a tlieskajú, búra bariéry, ktoré inde v spoločnosti pretrvávajú. Aj preto o festivale vznikol dokumentárny film, ktorý je voľne dostupný na YouTube.

Na základe týchto skutočností môžeme odporúčať pre spoločnosť a štát nasledovné návrhy:

• Uznávať kultúru ako nástroj inklúzie – festivaly typu Balvalfest sú neformálnym vzdelávaním, ktoré posilňuje pracovné návyky a sebavedomie.

• Stabilné financovanie – podpora rómskej kultúry nemôže stáť len na krátkodobých grantoch, potrebuje systémovú viacročnú stabilitu.

• Prepojenie na vzdelávanie a trh práce – skúsenosti z festivalu možno využiť aj v školách či v príprave na zamestnanie.

• Podpora pozitívnych vzorov – príbehy rómskych hudobníkov by mali byť súčasťou mediálnej aj školskej výchovy.

Balvalfest ukazuje, že kultúra dokáže meniť osudy. V Kokave nad Rimavicou nejde len o tóny huslí a rytmus gitár, ale o novú generáciu Rómov, ktorí si namiesto beznádeje volia cestu hudby, práce a hrdosti.

Share

Spoločne rozoberáme novú, kontroverznú reformu financovania školstva, ktorá môže mať katastrofálne dôsledky pre státisíce detí, rodičov a učiteľov na Slovensku!

Ministerstvo školstva navrhuje radikálne zmeny, ktoré by neštátnym (súkromným a cirkevným) školám odobrali 20% normatívu (štátneho príspevku na žiaka), ak sa nestanú tzv. "verejnými poskytovateľmi". Táto zmena sa dotkne približne 150 000 detí a dvakrát toľkých rodičov a učiteľov.

Prečo je táto reforma taká nebezpečná a likvidačná?

• Existenčná hrozba: Pre mnohé školy, vrátane cirkevných, ktoré nevyberajú školné, alebo súkromných škôl s minimálnym školným (napr. 20 € mesačne), je strata 20% normatívu (cca 600 € na rok a dieťa) absolútne likvidačná. V praxi to znamená, že školy budú musieť násobne zdvihnúť poplatky alebo skrachujú.

• "Druckerova dilema": Školy sú nútené vybrať si medzi dvoma zlými možnosťami – buď sa stanú verejným poskytovateľom (neprijímajú školné a stratia flexibilitu výberu žiakov), alebo si ponechajú autonómiu, ale prídu o 20% štátnych prostriedkov. Obe cesty sú finančne neudržateľné.

• Podfinancovanie školstva: Slovenský normatív je už dnes nedostatočný aj pre štátne školy, ktoré sa spoliehajú na pomoc rodičov a samospráv. Táto reforma odreže poddimenzované školstvo od kľúčových materiálnych, ľudských zdrojov a know-how.

• Trest za úspešnosť: Reforma potrestá práve tie neštátne školy, ktoré prinášajú inovácie, kurikulárne reformy a investujú vlastné zdroje do vybavenia a priestorov, čím odbremeňujú štát.

• Mýtus o spravodlivosti: Ministerstvo sa odvoláva na "spravodlivosť", no analytici tvrdia, že je to "absurdné" a "nebezpečná polopravda". V skutočnosti to roztvorí nožnice medzi tými, ktorí si vzdelanie môžu dovoliť, a tými, ktorí nie. Rodičia, ktorí už prispievajú do systému, budú potrestaní tým, že na ich dieťa príde menej peňazí.

• Skreslené medzinárodné príklady: Argumentácia porovnaním so škandinávskymi krajinami alebo Belgickom je "bezočivá lož". Tieto krajiny majú neporovnateľne vyššie normatívy, vďaka ktorým súkromné školy školné vyberať nemusia.

• Úspešné modely existujú: Poľsko a Estónsko sú príklady úspešných európskych krajín, kde všetky typy škôl (verejné, súkromné, cirkevné) dostávajú rovnaký, plný normatív a zároveň môžu vyberať poplatky s minimálnymi reguláciami.

• Falošná dilema "elitného školstva": Dáta jasne ukazujú, že rozdiely vo výsledkoch medzi štátnymi, súkromnými a cirkevnými školami nie sú štatisticky významné. Nevzniká nám tu žiadne paralelné elitné školstvo.

• Odliv mozgov: Obmedzenie rozmanitosti školských možností môže zhoršiť už tak zlý stav odlivu najkvalitnejších žiakov a odborníkov do zahraničia, ktorí si tu potom nezaložia rodinu, ak nevidia dostatočné možnosti vzdelávania pre svoje deti.

• Ohrozenie jednoty: Reforma zámerne vráža klin medzi štátne a neštátne školy, čím narúša dlhoročnú spoluprácu a jednotu v školstve.

• Zlá príprava zákona: Návrh zákona je nepremyslený, plný neznámych a dier v lodi, s mnohými nástrahami (napr. obce nemusia dať obvod, čo vedie k vyškrtnutiu školy).

Čo môžete urobiť? Toto je civilizačná križovatka pre našu krajinu. Nenechajte túto zmenu prejsť mlčaním! Odporúčame:

• Kontaktujte Ministerstvo školstva a priamo poslancov v parlamente, ktorí budú o zákone hlasovať.

• Podporujte aktivity asociácií a združení (protesty, štrajky, petície).

• Vyjadrujte svoje stanoviská v médiách a na sociálnych sieťach. •

Nenechajte si rozbiť jednotu! Cirkevné a súkromné školy prinášajú do školstva zdroje, neodnášajú ich.

Naša jazda začala skoro ráno v Lučenci. Nasadli sme do auta, ja, môj otec a Vladko Sendrei, úspešný umelec (robil hudbu pre Sherlocka Holmesa s Hansom Zimmerom) a rómsky aktivista, ktorý celý svoj hudobný úspech investuje naspäť do regiónu a rómskej komunity. Takže silná regionálna úderka!

Vladko nám po ceste rozprával ako poslednú eurofondovú výzvu pre marginalizované rómske komunity vyhralo, bez výnimky, šesť bratislavských firiem (každá za 1-2 milióny €). Nuž, v Bratislave je asi pretlak expertov na problematiku, ktorú sa za 30 rokov z Bratislavy nepodarilo vytiešiť. Tentokrát to určite vyjde!

Sociálne problémy (nie len Rómov) ako je dlhodobá nezamestnanosť, alebo extrémna chudoba sú regionálne problémy (na väčšine Slovenska neexistujú) a mali by sa riešiť na regionálnej úrovni. Krásnym príkladom je množstvo aktivistov, mimovládok, dobrovoľníkov v regiónoch, ktorí dokážu pootáčať každé euro, aby sa dostalo k núdznym.

Aby som však nebol málo negatívne naladený, nemôžem nespomenúť, že žiadne eurofondy na riešenie chudobných ľudí v chudobných regiónoch nemuseli vôbec byť. Ani tie bratislavské projekty, nič. Pre vtedajšiu ministerku pani Remišovú to nebola priorita a skutočne urputne bojovala za zosekanie tejto kapitoly.

Ak by pred pár rokmi Lucia Ďuriš Nicholsonová nezorganizovala delegáciu z Európskeho parlamentu do slovenských osád, tak by išlo viac peňazí na tablety pre dôchodcov. Ach aká škoda.

Paradoxom zostáva, že pani Remišová kandidovala za Hnutie Slovensko, ktoré dostali do parlamentu práve rómske hlasy. Ľudia, ktorí majú dobrú pamäť to majú v tejto krajine skutočne ťažké.

Takto naladení sme cestovali do Bratislavy.

Chlapi ma vyložili pred Národnou radou, pretože potrebovali ísť riešiť niečo užitočnejšie.

Išiel som teda do jamy levovej.

Však som Daniel, čo iné som mal robiť?

Na výbor som prišiel medzi prvými. Po mne začali prichádzať novinári a rozkladali si techniku. Vtedy som začal tušiť, že to asi nebude veľmi v pohode stretnutie.

Ľudia pred kamerami reagujú úplne inak (viď. moje pravidelné koktanie vo Výkriku z regiónov). U politikov to platí hmm…no asi tak stonásobne viac.

Mimoriadny Výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj zvolal pán Igor Janckulík (je zastupujúci predseda, prečo by sme mali mať regulérneho predsedu, keď máme iba druhé najväčšie regionálne rozdiely z EU???).

Témou malo byť zablokovanie 200 000 000€ pre regióny zo strany MIRRI pod taktovkou Samuela Migaľa. To je skoro 10% eurofondov pre regióny. Obrovský škrt.

Aby ste pochopili kontext, tak eurofondy sa rozdeľujú na dve časti. Jednu spravujú ministerstvá a druhú samospráva. Pani Remišová vyjednala najnižší možný podiel eurofondov pre samosprávy z celej EU (12%). Druhý najnižší podiel majú Maďari (22%), skoro 2-krát toľko! Následne sa po tuhých bojoch tento podiel na Slovensku podarilo navýšiť na 14,8% a z tohoto smiešneho čísla chce aktuálne vedenie MIRRI zobrať 10%. Pre predstavu Poľsko a iné úspešné krajiny dávajú regiónom približne 50%. V EU je to štandard, nie výnimka.

Vráťme sa ale do parlamentu. Na výbor boli pozvaní poslanci výboru, minister so zástupcami MIRRI, združenia/zástupcovia primátorov, starostov, županov a ja. Bol som tam ako nezávislý analytik Futuregion inštitútu pre reformu verejnej správy. Bez politického trička, bez mediálnych záujmov.

Koaliční poslanci (úplne všetci) a poslanci Hnutia Slovensko neprišli. Výbor sa teda nepodarilo ani oficiálne otvoriť! Asi je táto problematika pre nich nezaujímavá, oveľa dôležitejšie bolo v ten deň sláviť žatvu na poli (alebo držať transparenty proti žatve), ako riešiť skutočné problémy ľudí, za čo boli títo poslanci zvolení a sú aj platení.

Ak nie som ochotný riešiť reálne problémy ľudí, mohol by som byť ochotný aspoň výbor otvoriť, aby ich mohli riešiť ľudia, ktorí ich riešiť chcú. Asi mám prehnané očakávania.

Čo som ale nečakal bolo to, že vďaka neprítomným poslancom som si mal kde sadnúť. Vďaka!

Som síce Danko, ale nie Andrej.

Z oficiálneho a záväzného výboru sa teda stala neformálna diskusia poslancov (ktorí prišli), samosprávy a vedenia ministerstva MIRRI. To znamená, že žiaden výstup nebol záväzný. Ak by prišli poslanci Hnutia Slovensko, opozícia by aspoň mohla hovoriť, že je jednotná a ponúka alternatívu… . Ani tento malinký cieľ to nesplnilo.

Čo sme tam teda robili?

Nuž, vadili sme sa ako psy.

Vedenie MIRRI obvinilo samosprávy, že majú zazmluvnené len 53% balíka eurofondov, preto im mali právo siahnuť na 10%. Argumentovali Českou republikou, kde majú samosprávy zazmluvnených už 100% peňazí.

Akurát MIRRI “zabudlo” povedať, že výzvy pre samosprávy vypísali len pred pol rokom, zatiaľ čo v Českej republike ich majú vypísané už dva roky a samosprávy sa do nich môžu hlásiť. Takže máme v podstate o dosť rýchlejšie čerpanie na strane samospráv ako v ČR, akurát nám tie peniaze na konci obdobia možno prepadnú. Práve vďaka MIRRI, ktoré sa to snaží zvaliť na samosprávy.

Pán Viskupič, predseda združenia samosprávnych krajov prezentoval výzvu, ktorú MIRRI 36-krát (!!!) počas vypísania menilo, takže sa samosprávy na ňu vôbec nemohli pripraviť.

Stal sa aj príklad, kedy tesne pred vypísaním výzvy MIRRI zmenilo podmienky žiadateľa o peniaze. Takže ak si samospráva vytvorila právnickú osobu, ktorá sa do eurofondovej výzvy mohla zapojiť, museli to robiť odznova. To znamená, že museli počkať na ďalšie zastupiteľstvo, aby to schválilo a musel prebehnúť celý byrokratický proces odznova!

Ďalším aspektom je to, že samospráva dala do predprípravy projektov veľké peniaze. Predpríprava na zapojenie do takýchto výziev stojí desiatky až stovky tisíc € pre každú zo samospráv a pre každú výzvu. 10% týchto peňazí bude vyhodených do vzduchu.

Ak samospráva pripravovala pozemky a architektonický projekt pre škôlku, tak sú to vyhodené peniaze. Otázkou zostáva, má štát pripravené pozemky a projekty pre túto istú škôlku? Asi ťažko. Škôlka v danej obci proste nebude!

Čo som mohol v takejto situácií povedať ja?

Vypočujte si to na Youtube, alebo na priloženom Instagame, stačí kliknúť na obrázok:

Nič sa nevyriešilo.

Médiá o tom nepísali, nikto sa samosprávy nezastal, asi majú dôležitejšie veci na práci. Napríklad naháňanie sa za senzáciami.

Karavána ide ďalej.

Majú sa regióny vzdať?

Ani náhodou!

Môj región, Novohrad, tu bol aj keď nám vládli z Viedne, aj z Budapešti, aj z Prahy a prežije aj vládu z Bratislavy.

Slovensko by si ale zaslúžilo štrukturálnu reformu. Bez nej sa nikde nepohneme.

Ak vás táto téma zaujíma, prikladám moje návrhy na riešenia:

360tka to označila za klamstvo, pritom posledné týždne uverejňuje videá o sprenevere eurofondov, akoby “penzióny” pre oligarchov znižovali regionálne rozdiely. Dosť bolo emócií, poďme sa na to pozrieť cez čísla a fakty.

Na počítanie regionálnych rozdielov máme dve rovnocenné motodológie. A obe sú pravdivé!

Jedna je nominálna a druhá je pomerná. Áno pomerná metóda je v akademickej sfére preferovaná, ale to neznamená, že nominálna metóda je klamstvo, alebo hoax.

360tka vybrala na svoj výpočet regionálne HDP, čo podľa mňa zďaleka nie je najlepší ukazovateľ regionálnych rozdielov, avšak čo sa dá robiť. Ak som chcel na video reagovať, musel som použiť rovnaké čísla. Pozrite sa čo vzniklo:

Ak by sme porovnávali iné ukazovatele, tak by obrázok Slovenska, krajiny v Európskej únií v 21. storočí nevyzeral o nič lepšie.

• V najzaostalejších regiónoch máme 3 až 5-krát väčšiu nezamestnanosť ako v úspešných regiónoch. (OECD)

• Úspešné kraje majú o viac ako 65% vyššiu priemernú mzdu. (OECD)

• V chudobných regiónoch je 3-krát viac vrážd, ako v bohatých regiónoch. (OECD)

Vráťme sa ale k videu. Tá moja kapitánska čiapka tam nebola náhodou, myslel som že inteligentní ľudia odhalia, že ako demagogicky urobila video z pohľadu pomernej metodológie 360tka, tak ho viem urobiť z pohľadu nominálnej metodológie aj ja.

Celé video by bolo úplne nepodstatné, ak by neprinášalo riešenie. Prvú polku mojej reakcie berte prosím ako teaser práve na riešenie, ktoré je v druhej polke. Žiaľ, takto fungujú sociálne siete a ľudská pozornosť. Možno je to dôvod prečo ste dočítali až sem. :-)

Reforme regiónov sa venujem už 6 rokov, robíme podcasty, odborné konferencie, publikácie…preto ma mrzí keď sa takáto dôležitá téma (z môjho pohľadu najdôležitejšia reforma pre Slovensko) nechutne zjednodušuje.

Pritom by si zaslúžila oveľa väčšiu mediálnu pozornosť!

Čo si o tomto príspevku myslíte? Zanechajte mi komentár.

Leave a comment

To pôsobí ako vynikajúca téma na konsolidáciu. Nie je to však také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Pri dnešných deficitoch a náraste daní je ušetrená položka za spojenie obcí pod 250 obyvateľov relatívne malá. Ako ekonómovi mi viac prekáža pomer výdavkov na chod úradu. Nemá to takmer nič spoločné s počtom poslancov v zastupiteľstve. Odmeny za účasť v obecnom zastupiteľstve sú malé, ľudia to robia z veľkej časti ako dobrovoľnú činnosť.

Prekáža mi skôr to, že obce, ktoré vynakladajú viac ako polovicu rozpočtu na prevádzku, nemajú financie na rozvoj, investície či spolufinancovanie eurofondových projektov. To je skutočný problém slovenských vidieckych regiónov.

Prečo sa obce dobrovoľne nespájajú už dnes, keď nemajú peniaze a majú na spájanie všetky nástroje? Je to preto, že sa táto informácia nedostáva k ich voličom. Systém spätnej väzby je narušený. Spájanie je vždy nepríjemné, preto nie je témou televíznych novín.

Som presvedčený, že spájanie obcí sa nedá urobiť bez zmeny kompetencií. Vo Fínsku to robili spôsobom, že keď obec nazbierala 40 000 obyvateľov, tak mohla rozhodovať o určitom balíku kompetencií, a keď nazbierala 70 000 obyvateľov, tak dostala ďalší balík kompetencií. Spájanie prebehlo dobrovoľne.

Predstavte si, že jedna z týchto kompetencií by bolo určovanie výšky daní z príjmu fyzických osôb, z ktorej sa obce financujú. Ak chcete mať ako občan túto daň nižšiu, tak vás zrazu téma spájania obcí začne zaujímať. Ak sa vaša obec nespojí, máte plošnú celoštátnu sadzbu dane. Ak sa spojí, politický boj na úrovni obce sa zrazu premení na súboj kandidátov, ktorí ponúkajú najlepšie služby za čo najnižšiu cenu (dane). Myslím, že by sa téma spájania obcí stala jednou z hlavných tém televíznych novín.

Ani vo Fínsku táto reforma neprebehla zo dňa na deň. Trvalo to dosť dlho a chcelo to zhodu naprieč politickým spektrom. Dnes má Fínsko s 5,6 milióna obyvateľov 309 obcí, ktoré rozhodujú o množstve kompetencií, o ktorých predtým rozhodoval štát. Tieto kompetencie sú bližšie ľuďom a služby verejnej správy viac zodpovedajú lokálnym potrebám. Dobre nastavená reforma zmeny kompetencií a financií vlastne nevedie k spájaniu obcí v pravom zmysle slova. Vedie skôr k spolupráci.

Tomáš Baťa prišiel s vlastným riešením sociálneho systému. Poznáme ho ako najúspešnejšieho podnikateľa Československa a inovátora. Málokto však vie, že bol aj politikom. Od roku 1923 do roku 1932 bol starostom Zlína a jedným z troch najvážnejších adeptov na post prezidenta ČSR po Tomášovi Garrigue Masarykovi. Aké boli jeho politické hodnoty?

Príhovor, ktorý predniesol Tomáš Baťa ako člen Moravsko-sliezskej snemovne na jej zasadaní 29.12.1928:

Treba si uvedomiť, že najvznešenejšou úlohou vedúcich osobností regiónu a štátu je prebudiť a uvoľniť životné sily obyvateľstva a riadiť tieto sily tak, aby pomáhali sebe aj štátu na ceste k blahobytu. Jediným prostriedkom k tomuto cieľu je nechať žiť tieto samostatné zväzky z vlastných prostriedkov. Zo súťaženia a zo zdravého života, ktorý takto vyrastie, si silné a schopné zväzky vybudujú znamenitú existenciu. No aj najslabšie obce dosiahnu omnoho lepšiu existenciu, ako majú teraz, keď všetci, silní aj slabí, sú odkázaní na almužnu, keď práve preto majú nedostatok všetci.

Prídelové hospodárstvo je najhorší hospodársky systém, v ktorom štát najprv vezme obciam ich prostriedky prostredníctvom daní a starostovia týchto obcí potom behajú po úradoch a ponížene prosia o prídel na krytie svojich potrieb. Práve preto sa potom v samosprávnych rozpočtoch podvádza, umelo sa zväčšujú, aby sa zvýšil schodok a tým získali väčší prídel. Prídelové hospodárstvo je škodlivé aj pre štátnu pokladnicu, pretože oberá kraje a obce viesť svoje hospodárenie tak, aby sa výnosy daní zvyšovali a aby sa tak zvyšovala aj ich vlastná účasť.

Tento systém ničí charaktery, pretože najlepším starostom alebo politikom nie je najlepší hospodár, ale ten, kto vie najúspešnejšie ohýbať chrbát. Takto silnú obec, región, silný štát nevybudujeme, pretože nebudujeme to najdôležitejšie, čo štát potrebuje – silného a sebavedomého občana.

Nepripomína Vám to niečo?

Za skoro 100 rokov sa regióny nevymanili z područia centralizmu. Za čias Tomáša Baťu chodili ohýbať chrbát do Prahy, my dnes chodíme ponížene prosiť do Bratislavy.

Myšlienka, ktorá sa stala virálnou, bola o pacientovi, ktorý sa zobudil po operácii a bolo mu povedané, že operácia trvala príliš dlho a teraz dlhuje tisíce dolárov. Táto politika bola kvôli pobúreniu verejnosti zrušená. Celé je to ale zložitejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Read more

O to viac ma potešil rozhovor s bývalým ministrom Petrom Balíkom, ktorý mimoriadne zrozumiteľne vysvetlil úskalia, príležitosti, ale aj celý systém fungovania eurofondov na Slovensku. Žiadne čerstvejšie informácie k tejto téme nenájdete.

Kto môže za to, že budeme vracať eurofondy? Ktoré ministerstvá čerpajú najlepšie a ktoré naopak najhoršie? Prečo ministerka Saková presunula alokáciu určenú pre malé firmy obrovským korporáciám? Aké to bude mať dôsledky a prečo regióny nevyčerpali ani jedno euro? Odpovede na tieto otázky nájdete v rozhovore:

Share Decentralizačné výtvory